Čo majú robiť desiatky žien, ktoré sú diskriminované pri nástupe do práce pre niečo iné?
Ich príbehy a zážitky sú rovnako trpkosmiešne, ako je aj tento.
A pritom: nemajú inú farbu pleti.
Nepatria k tzv. problematickému etniku.
Nežiadajú ani - z pohľadu zamestnávateľa - neprimerané finančné ohodnotenie.
Vedia robiť ako drak, a viac, ako oravský chlap na vlastnej stavbe.
A predsa sú v tom lepšom prípade pekne vypoklonkované vetičkami a slovkami, ktoré z duše nenávidím: "Vaše údaje sme uložili do našej databázy záujemcov o zamestnanie."
Vo väčšine prípadov je to stratený čas na x-tom pohovore.
Lebo už tam sa dá pekne vytušiť, že majú smolu.
"Ak chcete u nás pracovať, musíte zabudnúť na rodinu!"
Chcela by som vedieť, ako sa to dá.
"A koľko máte detí?"
Jaj, nejaký zákon... hm.
V štátnej organizácii idú na to sofistikovanejšie: "S kým najradšej trávite svoj voľný čas?"
Je jedno, aké majú vzdelanie, koľko jazykov ovládajú, čo doštudovali za posledné roky. Všetko je to fuk pre jednu jedinú vec.
Sú matky, často po MD a majú malé deti.
Žiadať od akéhokoľvek zamestnávateľa skrátený úväzok či nebodaj prácu doma je stále sen noci svätojánskej - i keď objektívne vzaté, nejaké biele zamestnávateľské vrany už aj v tomto smere existujú. Ale - čím ďalej od Bratislavy, čím väčšia nezamestnanosť, tým mizivejšie šance na úspech.
Sú sklamané, nie všetky chcú a vedia podnikať, a majú pocit, že ich Tento systém oberá o príležitosť ukázať, čo v nich je.
Žiadna z nich nechce hovoriť nahlas - však by to nikto neuveril a nemám to ako dokázať, keď to len povedali...
Ak je slečna Samková stratený prípad pre obhajobu štátom zriadeného strediska pre ľudské práva, kto by sa už len chcel zastať obyčajných mám?
