Napriek tomu podstata a rola materstva ostala o tom istom. O čase medzi mamou a dieťatkom, kedy sa prestrihnutá pupočná šnúra nahrádza inou, emotívnou, ale častokrát oveľa silnejšou. Čas rovnako náročný na rýchle zmeny vývoja pre dieťatko a mamu, no zároveň rovnako krásny, nenahraditeľný a jedinečný. Nedá sa vrátiť späť.
Možno však by si to všetky ženy vedeli vychutnať oveľa lepšie /a myslím, že aj častejšie/, keby práve v tento čas nemuseli bojovať samy o seba a o svoje miesto na slnku.Pred spoločnosťou, ktorá hlása potrebu demografického rastu a zároveň je neúctivá k matkám. Pred zdravotníkmi, ktorí nedovolia rodiť podľa vlastných pocitov, pretože takej veci ako je pôrod nemôžu ženy podľa mnohých z nich rozumieť. Pred zamestnávateľmi, pre ktorých je žena úžasne inteligentná, adaptabilná, asertívna, inovatívna, perspektívna pracovníčka dovtedy, kým sa nedozvie, že má malé dieťa a prichádza z materskej dovolenky. Pred okolím a rodinou, ktorí kritizujú spôsob výchovy, trávenia voľného času, vedenia dieťatka a domácnosti, dojčenie alebo nedojčenie, a vôbec všetko.
Každodenné tlačenie kočíka bez ohľadu na značku znamená pre každú jednu mamu pri tlaku na rúčku vozidla bez vodičáku opätovné tisnutie tohto všetkého. A ešte boj so sebou samou – ako zachovať za tie tri roky vlastnú identitu, sebavedomie, inteligenciu, krásu, vnútornú príťažlivosť a iskru, ako sa nezabudnúť smiať a zostať napriek pečati materstva tým, čo predtým.
V sobotu budú mamy spolu s inými na svete v Bratislave, v Banskej Bystrici a v Humennom tlačiť kočíky jednu míľu. Znovu s tým istým nákladom a s tou istou záťažou. Všetky chcú hýbať kočíkom, aby mohli pohnúť aj svetom. A isto veľmi aj tým našim malým, slovenským. Možno by stačilo, aby sa tentokrát podarilo tie problémy, s ktorými sa mamy trápia bez vlastného pričinenia, zvalcovať pri tom kočikovaní aspoň o meter.
V každom prípade vám doporučujem urobiť si v sobotu poobede voľno a ísť sa na tie skvelé ženy pozrieť. Toho Guinnessa si totiž bez pardonu mamy zaslúžia.
