Dostala si tento dar pred vyše piatimi rokmi.
Neuveriteľné, koľko energie si vložila do boja o dôstojný život svojho prvorodeného.
Nekonečné cvičenie Vojtovej metódy, cesty do Olomouca a do Bratislavy.
Sústavné riešenie zdravotných obmedzení, ktoré si so sebou priniesol na zem.
Spústa cédečiek s pesničkami a zahodenie tvojho presvedčenia, že nemáš hlas. Lebo on najlepšie komunikuje so spevom.
Hranie sa s motorikou a popri tom stále posúvanie hraníc toho, čo si myslí okolie o možnosti výkonu takého dieťaťa.
Aj tvojím pričinením je tvoj syn ďalej, akoby ktokoľvek predpokladal, že môže zvládnuť.
A ty stále hľadáš vízie, čo ďalej: najprv škôlka, kde by ho integrovali takého, aký je. Ty už vieš, že zákon je jedna vec, realita druhá a skutočná ľudskosť tretia.
Ty vieš, koľko prekážok stojí na ceste k tomu, aby aj večné deti mali život, ktorý je životom človeka.
Aby žili, a nie iba prežívali.
Nie si z tých, čo sa pasívne pozerajú a čakajú na smrť ako na vyslobodenie.
Tvoj syn má ešte len 5 rokov a ty už snívaš o chránenom bývaní pre neho, o práci, ktorá ho bude napĺňať.
A nemyslíš len na to svoje dieťa.
Všade, kam si prišla, si nechala stopu - rodičov, ktorí už nie sú sami, ktorí sa už nemusia skrývať preto, že majú "iné" dieťa. Nechala si po sebe život, nádej, poznanie, že sa dá ísť ďalej.
Tvoj Ondrík - inak ho nenazveš - a ty ste spolu opäť v nemocnici. Si unavená, viem. Predsa ti hlas zneje sviežo aj do telefónu.
A ja ti chcem teraz poďakovať za to, že si práve takáto mama a žena.
Fascinuje ma tvoje nadšenie.
Práve preto, že mnohým sa to zdá byť zbytočné.
Veď je to "iba" Down.
