U katechétky, pripravujúcej páry na sviatosť manželstva, sa ohlásil pán podnikateľ, ktorý si akosi pomýlil matičku cirkev s akousi lepšou stavovskou organizáciou.„Potrebujem krst!“, zahlásil tak, ako keď v obchode poviete: „Kilo sviečkovej, prosím!“ Dostala sa mu pokojnej odpovede katechétky: „Ale to nejde takto rýchlo...“„Ja to musím mať rýchlo, v auguste sa žením. Len povedzte, koľko treba zaplatiť, s tým nemám problém!“ Pán podnikateľ akosi pozabudol na to, že sú veci, ktoré sa jednoducho kúpiť nedajú. Ani tu neuspel, ale mal pocit, že inde nájde „chápavejších“ ľudí.„Nech sa páči, ak myslíte, spokojne to skúste!“ Porúčala ho katechétka.
Doma som sa na tom príbehu dobre zabávala. A napriek tomu, že mám rada ľudí, napriek tomu, že si vážim tých, ktorí sa v dospelom veku snažia nájsť cestu viery, som celkom rada, že sa krst kúpiť nedá, a ani nič, čo súvisí so skutočnou vierou.
Dosť nám vyčítajú, že sme my, kresťania, vlažní, len-len nás vypľuť z úst. Ani nám, ktorí žijeme trošku aktívnejšie svoj život s Kristom, to nie je jedno, mať takúto vizitku „vďaka“ štatistickému prieskumu, prejavu mnohých ľudí a skúsenosti mnohých neveriacich s nami. Kritika kresťanov je do značnej miery opodstatnená – čo je to za viera, ktorá z nás nerobí lepších ľudí, ochotných viac pomáhať, viac byť blízko tým, ktorí nás potrebujú, viac obetovať, viac dávať? Čo je to za viera, ktorej stačí formálny krst, sobáš a pohreb, doplnený pár pretrpenými, odzívanými omšami vo výročné sviatky? Aký postoj chceme očakávať od takýchto tiežspolubratov? Viem, aj oni sú v Božom pláne, aj ich má Otec rád.
Ale aj tak by som na každú faru najradšej napísala: Pre plnosť stavu papierových kresťanov nových adeptov bez vážneho zápalu a nadšenia pre Krista neprijímame. Ani za hotovosť!
