Človek na Slovensku si už akosi zvykol na to, že bez Bažanta nie je Pohoda, /neviem, ako to prežili ľudia predtým, než tam ten operenec doletel/ a že sa budeme podľa vzoru toho či onoho operátora hojdať na ružovej kocke alebo slziť nad pejsánkami. „Normálne“ sa nám už zdá aj to, že kadejaké kamikadze akcie sa bez správneho ťahu Westu ani zrodiť nedajú, čo už na tom, že väčšina z nich je športovo ladená. Po ďalšie príklady si dojdite sami, stačí sa len dívať a dobre dýchať.
Mala by mi z toho hrubnúť tiež koža, síce nechtiac, ale zatiaľ predsa odolávam, aj keď moje očné buľvy majú spolu so slovnou zásobou slušných expresív pravidelný tréning. Ale aj tak ma stále dvíha, tak ako včera, keď som v novinách objavila ďalší skvost – „Wustenrot theatro“.
Keď už nevkus a minimálny cit pre situáciu, tak riadny, lebo si to môžeme dovoliť /zaplatiť/. Nebudem sa baviť o tom, ako je veda, školstvo a kultúra vysoko postavená v očiach našej premilej vlády. A je skutočnou dilemou nielen riaditeľov kultúrnych ustanovizní, či byť hrdou Popoluškou v plátených handrách, alebo si prilepšiť za cenu straty mena, a to nielen na priečelí. Naozaj však neexistuje žiadne pravidlo alebo možnosť ako kultúrne podporiť neziskové oblasti našej krajinky?
Čisto teoreticky: čo keby sa tu kdesi zjavila rýchlo rastúca a prosperujúca firma Hajzel comp.? Nebolo by to nič čudné, lebo ono zariadenie potrebujeme všetci oveľa viac, ako mobil. Kým by všetci zainteresovaní dostavali toho molocha na nábreží a dohodli sa na tom, ako má vlastne fungovať, firmička by mohla ponúknuť lukratívnu zmluvičku, prihlásiť sa ako generálny partner a s radosťou by sme si tak jedného dňa mohli prečítať vycapené vynovené názvoslovie našej národnej scény.... /Dúfam, že si to viete spojiť./
Chcela by som vidieť to vzrušo!
