"Veľa", hovorím.
"Milión?" pýta sa Kubo. Pre prváka úžasné číslo, nie?
"Nie, je to oveľa viac. Počíta sa to už na viac, ako milióny." Rozhovor nám začína vážnieť.
"Miliarda?" Skúša Viki svoje znalosti.
"Jedna je asi málo, Viki." Upresňujem.
Deti sú v úžase. "To nás ani toľko zem neužíví!" Vyhŕkne spontánne z mojej dcéry, ktorá doma najmenej zje.
"Ale užíví. Problém nie je v tom, či má zem pre nás dosť. Problém je v tom, že malinká skupina ľudí má všetkého vyše práva a nevedia, čo so sebou od rozkoše. Potom je dosť takých, ako my, že máme toho dosť a nie sme hladní. A potom je veľká skupina tých, ktorí žijú denne trebárs z hrsti ryže."
Viki vytreští oči: "Z hrsti ryže?" Dlane má neveriacky skrútené do opisovaného rozmeru.
"Áno, z hrsti ryže. A to, čo práve vezieme v kočíku, by nakŕmilo kdesi v Afrike celú dedinu.
"Celú dedinu?" Jakubove sedemročné veľké oči sú občas ešte väčšie. Aj teraz.
"A to ešte je veľmi veľa ľudí, ktorí umierajú každý deň od hladu. Nemajú čo jesť."
Deti s hrčou v hrdle pozerajú na ten náš jednoduchý, základný nákup v kočíku. Hore schodami kráčajú všetky zamyslené a ticho.
Nie sme bohatí. Ale ja ešte aj teraz cítim v sebe vyčítku za každý nedojedený krajec chleba z raňajok či desiaty, či iného kúska jedla, ktorý poputuje do koša.
Ako málo by nám malo stačiť. A ako veľa by sme si to mali vážiť.
