Začalo to celkom nenápadne. Tým, že prišiel na svet a bol náš a je prvý.
Dobre si pamätám ten okamih, ako mi ešte v pôrodnici povedala primárka detského oddelenia, že bude mentálne retardovaný... lebo obvod jeho hlavičky presahoval "tabuľkové" parametre.
Napriek množstvu vyšetrení, problémom s jemnou motorikou, s čistotou reči túto prognózu nikdy nenaplnil. V troch rokoch poznal čísla, v štyroch čítal. A teraz si to užíva na gympli pre veľmi múdre deti. Dobráčisko, ako nik, zlatý chalan, trošku popletený, nepraktický, ale slušák.
No dnes sme sa my dvaja vrátili z Bratislavy s pečiatkou navyše: náš najstarší syn je dobre zakuklený autista. Všetky jeho zvláštne záujmy o vlakoch, cestovných poriadkoch, Afganistane, denné nápady na zlepšovanie dopravnej situácie v Bratislave a všade, kde to hapruje, nekonečné nemotorné hlasné spievanie, ťažká chôdza, neobratnosť v jednaní s rovesníkmi, akademícký slovník a mnoho iného... zrazu dostali menovku.
Na našom živote to nič nemení: to som mu rovno povedala, keď sa ma opýtal, čo to ten autizmus je. Niekto má astmu, niekto poruchu sluchu či zraku... ty máš toto, žiť sa s tým dá. Stále si náš syn, máme ťa veľmi radi, prijímame ťa takého, aký si. Bez teba by to u nás nebolo ono.
Smutno je mi pre iné: za dnešnú diagnózu paradoxne vďačíme aj tomu, ako nášho syna neprijali jeho spolužiaci - takého, aký je. Problémy, výsmech, ohadzovanie peračníka a vecí... po mojej intervencii v škole trochu ustali, aby sa presunuli von z jej budovy. Keď som to dnes rozprávala, pani psychologička len poznamenala: "... ale veď je to trestné, to je šikana..."
A tak mi to tak príde znovu ťažké: kto vytŕča - akokoľvek - treba ho odpíliť... akokoľvek.
Ja viem, kedysi sa takí ľudia skrývali - ako hanba, za socíku ich zatvárali za brány /kadejaké/ a tak sa neriešilo, čo s nimi... Teraz, keď sú tu a majú sa k nám začleniť, tak reakciou je útok.
Nie je to len prípad nášho syna. V okruhu "iných" detí a ľudí sa hýbem dlho. Scenár je rovnaký - si čudný, si iný, nie si náš, si sám... Ako málo vidíme v ľuďoch s akoukoľvek zdravotnou chybou niečo viac, ako objekt na ľútosť či na rýchle obídenie.
Je noc, ja sedím a premýšľam, ako sa meria veľkosť ľudskosti.
Ja meriam ľudí podľa veľkosti srdca.
To je najlepšia, nemenná, spravodlivá a nesmrteľná miera.
Veľmi si želám, aby sa jej dostalo všetkým - aj tým "iným".
