Martin je typ, čo otvorene povie všetko.
"Ako to vyzerá na východe?" Pýtam sa.
Srandičky prestali. Martin stvrdol na stoličke oproti mne. "Zle".
Rozpráva o odchádzajúcich zahraničných firmách. O ľuďoch a rodinách bez roboty, bez vízie. O tlaku a nespokojnosti.
"U nás kríza určite už je."
Hm.
Ráno v potravinách, u nás na západe. Stojím pred pokladňou. Už som si všimla, že ľudia menej nakladajú do košíka. Ale jeden pravidelný monológ ma úplne zrovnáva. Aj teraz: "Štyri krabičky krátkych a štyri dlhých." Hop. A už sú tam. Je kríza, keď ešte je za čo toľko fajčiť?
Hm.
Denne vodím svoju skákajlabku prvácku zo školy. Je to pár minút, niekoľko desiatok metrov. Denne vidím po zemi pohádzané zvyšky desiatej rôzneho druhu a v rôznom štádiu rozkladu, balenia a nedojedenia. A okolie školy býva občas "orámovaná" ovocím, ktoré očividne pochádza zo školskej jedálne ako prilepšenie k obedu. Lenže malým stravníkom sa očividne nezdalo byť dostatočne kóšer. Je to kríza, keď môžeme ešte plytvať jedlom?
Hm.
Zblbla nám elektrika a do večnosti tiež odišla nádržka na WC. Tri týždne som sa pokúšala zohnať niekoho, kto by mi to urobil, pretože môj drahý zrovna technický talent nie je. Nadobudla som jedine dojem, že Zlaté stránky sú zoznamom ľudí, ktorí berú len veľké zákazky a veľké prachy. "Toto vám ja, pani, žiaľ robiť nepôjdem." Povedal mi na rovinu jeden z nich. No a náš správca bytov, resp. jeho šéfko opráv mi povedal: "Pani, náhradné nádržky sa zväčša nevyrábajú. Ani nemá zmysel vám tam niekoho posielať. Kúpte si nové WC." Pekné. WC má dva roky. Po troch týždňoch som zohnala elektrikára, ktorý mi za polhodinku s úsmevom opravil skrat v zástrčke a vo vypínači a dobojovala som k telefónu na vodára, ktorý nám prerábal jadro. Prišiel okamžite, bol usmiaty a ochotný. Zajtra to bude ok.
Hm. Je to kríza, keď si ľudia nevážia aj malú robotu? Aká kríza, keď si ešte môžu dovoliť vyberať medzi veľkou a malou zákazkou?
No prepáčte, vychodňare.
Na západe nič nového.
