Pozerať sa na Stroskontancov na Jednotke je podľa mňa aspoň vizuálna očista od blbosti mnohých z nás. Cinkota je skvelý herec, /ostatné už neviem posúdiť/, ale sú veci, ktoré sa zjavne zahrať nedajú. Vybrať si z desiatich vecí pár na prežitie, keď sa nám zdá samozrejmé každodenné používanie hociktorej z nich, nie je jednoduché. Čo vziať? Istotu do brucha? Niečo na zaliatie žiaľu? /Ja by som inak radšej brala nejaký riadny Hello multivitaminák./ Alebo čosi zo skautskej škatuľky záchrany? Čo by ste si vybrali vy? A teraz do terénu s kolegom, ktorý zvonka vyzerá ako človek IV. Cenovej skupiny. Prejsť cez seba, cez svoje zábrany a prijať ho, prijať svoj stav. Síce iba na 48 hodín, ale predsa len – si bezdomovec. Neznamenáš nič. Nemáš ani preukaz totožnosti, čerta niekoho zaujíma, že si človek s menom, schopnosťami, citmi. Je to drsné, ale takúto školu by som doporučovala miesto verejnoprospešných prác pánu Lipšicovi pri zmenách trestov za menej závažné činy. Bodlo by to aj na prevýchovu rozmaznaných ratolestí rodičov, ktorí nemusia chodiť rátať ceny vo výpredajoch a akciách v obchodoch.
Nevedno prečo ešte v ten večer som prepla Markízu. Som žena, a rada sa pekne oblečiem. Ale – minúť za pár minút 5000 slovenských korún, len preto, aby ma mohla zjazdiť Nora Mojsejová, /kvôli nej som to zapla, aby som tú mediálne „očarujúcu“ bytosť videla konečne aj naživo – predtým mi to ušlo/, to nemusím ani pre vidinu prvej ceny v relácii Nákupná horúčka. Niečo tak ponižujúce by niekto tam neprežil...
Radšej budem stroskotanec na periférii nosného prúdu životného štýlu tohto sveta. Aj tak som bola vždy outsider. Verte mi, má to svoje čaro napriek všetkému. Hlavne pre tú rovnú chrbtovú kosť. A nadôvažok – nemusím sa obávať, kedy mi ekonomické nožnice z ničoho nič padajúc odcviknú nos medzi očami.
