Z tejto strany kopca frčal síce kadejako poriedko, ale predsa len, jeden jediný autobus. Cez stúpanie a zákruty často fučal, hrkal, búchal, a v zime to nebolo len tak... Ale tí, ktorí pravidelne chodili onou 41 do práce, domov či do školy, boli zaň vďační.
Chodila som tým autobusom rok do školy, ktorá znamenala pre nás a hlavne pre nášho Mikuláša neskutočne veľa - tu nám dali nádej, že neskoro objavený sluchový handicap, príčina Mikiho slabej a zlej výslovnosti a komunikácie, sa dá riešiť.
V septembri sme spravili vážne a náročné rozhodnutie a v hodine dvanástej začal Miki chodiť s ockom každý deň do školy do prípravného ročníka. Bez onej 41-tky by to nešlo.
Vlak z Galanty prifrčal, nasadli a fujazdili do Mikiho milovanej školy. Autobus si nepamätám prázdny a nadôvažok sme čoskoro zistili aj z aktivít nášho prípravkára, že bol jediným spojením detí z Drotárskej so svetom, do ktorého ich nadšene učitelia a vychovávatelia vodia.
Lenže skôr, ako doniesok Miki ten smutný oznam, môj drahý nepokojne povedal: vraj rušia 41-tku. Zúfalé hľadanie niečoho, čo by sa podobalo na slušnú a korektnú informáciu o novom spôsobe cestovania na Drotársku, však nenašiel ani po tom, ako Miki ten oznam o rušení spoja domov doniesol. Na webe ho objavil až deň (!!!) pred novou úpravou - teda ráno už mali cestovať po novom.
Už na prvý pohľad nové spojenie vyzeralo a vyzerá údesne... Trolejbus 64 spod stanice naloží cestujúcich, dovezie ich k vozovni, a odtiaľ tých pár zastávok vozí ľudí pár krát premávajúca akože 41-tka. Ibaže chyba lávky a logiky Dopravného podniku pokračuje: stáť na zastávke pod Hlavnou stanicou je údes, hlavne v počasí, ktoré nie je príjemné. Nehovoriac o tom, že tam stoja rodičia s deťmi a že tam stoja dosť dlho.
Zrazu sa po čase objavil "školský autobus", ktorý by mal voziť deti do školy rovno z Hlavnej stanice. Ale: zas sa asi nik nepýtal nikoho na nič - autobus odchádza 7.40, po novom bude 7.45... možno by som mala poslať šéfa Dopravného podniku, aby skúsil po vystúpení na Šafranovej bežať hore kopcom, vtrhnúť do školy, prezuť dieťa, nech stihne do triedy ešte pred ôsmou, pred začatím vyučovania. No a potom zakývať a znovu cesta bratislavskou MHD do práce. Odpracovať si povinnú taxu, a znovu kolečko - práca, Drotárska, železničná stanica, domov... Koľko času by stratil?
Výsledok je po pár týždňoch ťažký: strata hodín v práci núti buď sedieť v robote, kým neodrobí svoje podľa taxy alebo sa zmilovať nad synom a bežať po neho do školy, nech nepríde domov len spať. Našťastie v biede si ľudia pomáhajú, a tak Mikiho často brali učitelia z medziprestupu na vozovni hore do školy. Teraz núdzovo posilňujeme synovu samostanosť - beží od zastávky do školy sám, aby manžel stíhal otočenú 41-tku vracajúcu sa dolu a tak do práce, čo má ešte relatívne blízko, detto to tak vyzerá so školským autobusom. Akonáhle treba niečo v škole vybaviť či poriešiť s učiteľkou, jeho príchod do práce znamená riadny posun... Keby bol sneh, ponúkla by som mu, či nechce bežky, ale teraz?
Ešte za horúca som volala pani riaditeľke - čo je to za novotu? Nuž, pekná novota... do školy prišla len informácia, že bude zmena, ale vraj dobre ošetrená. Viac s riaditeľkou obrovskej školy a škôlky nik viac nehovoril. Teraz, po nasadení "školského busu" premýšľajú núdzovo o posunutí začiatku vyučovania, a to v piatky, keďže škola má aj internát, začínalo vyučovanie skôr, aby deti stíhali spoje domov.
Rodičia a deti majú o starosť navyše. Nielen že riešia, ako ich deti naučiť správne rozprávať a začleniť sa do života aj so strojčekom v uchu, čo ich stojí námahu a už aj predtým komplikované denné dochádzanie (lebo nie všetky deti sú na internáte), ale ešte dostali takýto dopravný bombónik.
Takže milý Dopravný podnik a všetci odborníci v ňom: je mi jasné, že doprava v Bratislave zúfalo potrebuje zmenu a to dobre premyslenú a racionálnu. Ibaže ja a rodičia z našej školy, ba aj mnohí iní, čo pravidelne chodili týmto spojom do práce, vôbec nerozumieme logike tohto kroku. Zrušiť jeden jediný autobus, s dobrým vyťažením, s dobrým nástupným miestom a urobiť bez diskusie a rešpektovania potrieb?
Oveľa zákernejšie takýto krok vyznie voči rodičom a deťom zo školy pre deti s poruchou sluchu. Normálne by malo byť, aby sa rodičom a deťom s handicapom nehádzali polená pod nohy. Ale to už asi - vzhľadom na neexistujúcu diskusiu čo len na vrcholovej úrovni vedenia Dopravného podniku a vedenia školy s hľadaním optimálneho riešenia - je len sen.
Aspoň zatiaľ to tak vyzerá.
