Adresa bola ok. Materské centrum oficiálne sedí na našej domácej adrese. Očarujúcejšie to bolo v tom druhom riadku: "do rúk riaditeľa". Nuž, ja viem, že sa to posiela ako na páse, a že sú neziskovky, ktoré aj možno nejakého majú, ale obyčajné MC-čko a ja ako riaditeľ? To nemusím.
Ale zrejme je to titulovanie veľmi dôležité. Dnes na pošte opäť preberám list prvej triedy pre centrum. Pani za okienkom si už zvykla, že tam behám po centrácku poštu. Ale dnes - zrejme po kontrole nadriadených - sa ma nesmelo pýta:
"A čo tam mám napísať - čo vy v tom Bambuľkove ste?"
"Prosím?" Nechápavo na ňu hľadím.
"Čo tam robíte, akú funkciu?"
"...jáj, štatutár..." Vždy, keď sa musím takto zoficiálniť, je mi to neskutočne smiešne. Netrpím na to.
Tak je to aj s mojim slávnym vysokoškolským titulom.
Včera som bola narýchlo v našej zš-ške s pani riaditeľkou. A ona z mosta doprosta, ako si pamätala, že som inteligent s diplomom:
"Veď viete, pani inžinierka..."
Odhliadnuc od toho, že som magor ako vyšitý, nikomu to na nos nevešiam, ani na to nepočujem.
Tak to bolo aj pred pár rokmi s našou bývalou pediatričkou. Bola to úžasná stvora a napriek vykaniu vo všetkej úcte a láske sme spolu vynikajúco vychádzali. Ale kým som ju odnaučila od tej pani magistry...
"A ako Vás mám volať? Veď je to váš titul...
Diplomaticky sme sa dohodli na oslovení "pani Mária", lebo tykať mi ani za svet nechcela.
Doma, keď chcem môjho drahého ironicky poštekliť slovíčkom, stačí povedať:
"Ako, ako, pán inžinier?
A pekne sa mi donesie naspäť: "Ale dá sa, pani magistra."
V slovenských pomeroch je to tak: vždy, keď píšem nejaký oficiálny list, nezabudnú mi baby pripomenúť - "napíš, magistra Kohutiarová, zaberie to..."
Pravidelne na to zabúdam. A zatiaľ veci fungujú aj bez uvedenia môjho titulu.
Školu som pre titul nerobila. Bavilo ma to a v podstate som cez ňu prešla napriek dvom materským ľavou zadnou. /Že, láska moja.../
Z toho dôvodu žiadny titulovací manierizmus nepestujem. A dúfam, že aj z týchto slovenských končín skoro vymizne.
Najkrajšie to totiž vidno na dvojjazyčnej pracovnej vizitke môjho drahého: z jednej strany - slovenskej - je to inžinier. Z druhej - nemeckej - strany iba človek, ktorý robí na počudovanie tú istú funkciu ako ten slovenský inžinier aj bez uvedenia titulu. A nik zo zahraničných partnerov mu jeho odbornosť bez toho nespochybňuje.
Keď tak nad tým premýšľam, tak aj teraz až - ach jaj - skončím tú autoškolu, by mi mali udeliť aspoň symbolicky v rámci tohto myslenia titul "brm-ing". Nech sú ľudia v obraze, čo všetko viem, i keď im to bude jasné z videnia.
Ale radšej ostanem takto. Ako hovorí moja mama: Titul si do hrobu nevezmeme... a stále sme aj napriek všetkým školám iba a predovšetkým ľudia.
