Nazlostila som sa po tom, ako mi bol opísaný priebeh prijímacieho konania. Dosť známa firma s pobočkami po celom Slovensku tam držala túto mamičku hodinu a pol. Dôvodom však nebolo dôkladné preverovanie jej profesionálnych schopností na pozíciu, o ktorú sa uchádzala. Koniec koncov, nie je to žiadne terno, ono miesto. Akurát že je v Galante a zbaví ju dochádzania. Oných 90 minút jej budúceho zamestnávateľa, (lebo ju nakoniec zobrali) zaujímala jedna jediná vec: či má dieťa a čo s ním urobí. Táto mamina nie je žiadna ustráchaná pipka a jazyk má riadne ostrý. Napriek tomu podľa vlastných slov nemala šancu sa ubrániť. Čo na tom, že podľa zákona na to nemajú právo? Figu borovú ich zaujímalo, či ovláda nejaký jazyk, či ako dorieši svoj ešte trvajúci pracovný pomer v inom meste...
Nie je to prvý takýto zážitok, a to sme len 50 km od hlavného mesta. Čo sa potom musí diať ďalej na východ, kde si môžu zamestnávatelia vyberať a ľudia sú tlačení sa prispôsobiť? Že si o matky po materskej dovolenke zamestnávatelia utierajú topánky v práci, je viac než známe. Ale že má niekto drzosť urobiť to už na pohovore, tak to ma vytočilo.
Keby tu práve teraz niekto z onej firmy zazvonil, schytal by... ešte ma to drží a neprechádza!
