Stalo sa mi to pred týždňom na opačnom konci Slovenska.
Prázdniny nás vyšupli do Martina a tam si naše autíčko Krištof zmyselo, že potrebuje kuknúť na seba v špecializovanom servise.
Fiat sem, fiat tam, vykývala som sa a s hlbokým nádychom začiatočníka-šoféra som odfujazdila do špecializovaného servisu Fiat pod nadjazdom v Martine.
Čas bol úplne strelený - bolo čosi krátko po jednej na obed, ale matky na materskej chodievajú na vybavovačky podľa času spania štoplíkov.
Podarilo sa mi zaparkovať rovno pred príjmom do servisu a začala som hľadať tie správne dvere. Majú ich tam dosť na popletenie človeka neznalého veci.
Konečne sme sa aj s mojim najstarším synom dostali dnu cez vchod predajne a zamierila som si to rovno k dverám, ktoré sa mi zdali podľa môjho odhadu tie pravé.
Neboli.
Z omylu ma vyviedla nielen veľmi príjemná slečna na recepcii či čo to bolo, ale predovšetkým mladý muž na invalidnom vozíčku, ktorého som v prvom poobhliadnutí považovala za tiež zákazníka.
Nebol.
Ako som pochopila nielen z jeho visačky na tričku, ale aj profesionality a maximálnej ústretovosti, tento človek je tam zamestnaný.
A pretože som stále mala orientačné problémy, /občas človeku vypadnú aj oči, aby vedel čítať, kam má ísť/, s absolútnou pohodou otočil vozík a urobil mi full servis sprievodcu. Všetko s úsmevom a v pohode. Najlepšie na tom bolo, že očividne veľmi dobrý vzťah k nemu mal aj ostatný personál a brali jeho prítomnosť ako absolútnu samozrejmosť.
V servise som pochodila. Krištof nemal závažné problémy, iba mu trošku zle "trávilo".
Ale aj po vyše týždni vo mne ostáva veľmi príjemný pocit z toho, čo som videla.
Nie je veľmi veľa miest, kde sa dá ma mieste verejnom vidieť takýto človek - zväčša sú pozašívaní mimo nášho pohľadu, a tých miest, kam môžu ísť pracovať, je stále žalostne málo.
O to viac si rozhodnutie šéfa tohto servisu vážim.
Fiat, toto je integrácia.
Za jedna.
