Sú vo mne už len také čriepky... a niektoré ešte stále veľmi bolia...
6.27. Viki uteká na vlak, aby stihla do školy. Je perfekcionista, neriskuje, či neskorší vlak chytí tie spoje bratislavskej MHD, čo ju načas dopravia do Ružinova. Hneď, ako buchú dvere, si uvedomím, že som jej nedala pusu a krížik na čelo ako každý deň...
6.40. Na vlak beží aj chlapská zostava. O chvíľu mi cinkne sms, že ho stihli a sú v poriadku. Viki dodnes ten zvyk nemala. Možno to už bude inak. 7.10. Rotujem okolo môjho zvyšku štyroch kusov, aby sme stihli do školy a škôlky. Taký klasický zhon. Obliekaš sa? Máš pančuchy naopak... Šimon, prečo si pod perinou?
7.15. Zvoní mi mobil. Ešte sa čudujem, kto tak ráno a sama seba pochválim, že som si ho konečne prepla z tichého režimu. Dorka mi nesie mobil, číslo nepoznám. A potom šok: "Dobrý deň, tu je polícia... (zmrazí ma a podvedome dopadnem na posteľ. Čo sa stalo?) Vašu dcéru zrazilo na prechode auto. Môžete k nej prísť?"
Ako v sne diktujem manželovo číslo a informujem, že už by mal byť aj on dostihnuteľný v Bratislave. "Čo sa jej stalo? Žije?" Ako málo stačí, aby sa svet zrútil ako domček z karát.
A potom to už šlo. Plačem. Modlím sa. Čakám. Správy od manžela prichádzajú poriedko. Tak, ako stíha popri behaní s policajtami, na CT a RTG.
Sme na Kramároch. Krváca z ucha. Bolí ju pravá noha a hlava. Trasie sa. Nič si nepamätá.
V tej chvíli si premietam všetko. Dobré aj zlé. Čo malo byť a nebolo, čo nemalo byť a bolo. Nemôžem jesť. Sestra mi volá a zakazuje mi krájať, zapaľovať plyn, upratovať... Mám len sedieť a čakať. Keby som to vedela!
Posielam spústu sms s prosbou o modlitbu. Mám vážne strach o svoju malú revolucionárku!
Časom sa puzzle okamihov skladá. Mladá dáma za volantom tvrdí, že šla na oranžovú. A ja, keď veziem autom Dorku na tanečnú, skúšam ísť tou prikázanou 50 - ako vždy - a pribrzdiť pred prechodom, akoby tam niekto bol. Na poslednú chvíľu. Možno vyzerám smiešne... ale chcem získať istotu, že pri prikázanej rýchlosti sa dá ešte niečo zachrániť.
Volá mi polovička. Viki má naštiepenú ihlicu na pravej nohe, zlomenú kostičku v uchu, otras mozgu a hematómy. Doba liečenia viac, ako 6 týždňov. A stále sa trasie. Na to, ako letela podľa všetkých opisov, dopadla ešte dobre.
Ľudia mi volajú, ponúkajú pomoc. Kmotrovci idú za ňou doniesť jej nevyhnutné veci. Neviem, ako sa im všetkým odplatím za podporu.
V hlave mi behajú epizódy z mojej autoškoly. Zapamätaj si: musíš jazdiť tak, ako by si len ty poznala dopravné predpisy... 90% ľudí si ich vôbec asi nepamätá... podľa toho, ako jazdia... A obrázok zo základnej školy (!) z dopravnej výchovy: oranžová znamená priprav sa, pozor! (Nie stihni to ešte, frč...)
Podvečer konečne volám Viki. Je pokojnejšia, keď ocko od nej odchádzal, spala. Mala za sebou toho dosť.
"Ako si šla cez ten prechod, Viki?"
"Mami, zišla som z Predmestia,stála som tam a čakala na zelenú. Keď preskočila, šla som prvá na prechod. Žiadne auto som nevidela. Ja si pamätám len tú zelenú a potom ľudí, čo stáli nado mnou... medzitým nič..."
Chvíľa ticha.
A potom ešte tichšie: "Mami, ja som taká šťastná, že vôbec žijem."
Aj ja. Aj my. Aj tí,ktorí nás poznajú a myslia na nás. Nemuselo to tak dobre skončiť.
Ktovie, či pri nej neleží aj totálne zmorený anjel strážny. Mal čo robiť.
Chcem vám len povedať, všetkým, a je jedno, či sedíte za volantom alebo idete pešo: Brzdite! Minúta je menej, ako to, čo chcete "ušetriť". Nikdy neviete, ako to "šetrenie času" s nervami na háku môže niekomu veľmi pokafrať navždy život.
Nás to dnes obišlo na chlp. Nabudúce to už tak byť nemusí.
