Priznám, trošku ma to od nej sklamalo a trošku dosť ma to zdvihlo zo stoličky.
S Rómami som prežila pekný kus svojho života ako dobrovoľník na detských táboroch, kde nie je možné cez deti nedovidieť do kuchyne každej rodiny. A prežila som aj osobné vzťahy k ľuďmi, ktorí k nim patria, takže mám pocit oprávnenosti k tomu niečo povedať.
Hovoriť o všetkých Rómoch globálne je extrémny pohľad.
Je mi jasné, že je to veľmi špecifická skupina, ktorá nielen svojom farbou pleti, ale hlavne temperamentom a spôsobom života dvíhala adrenalín ľuďom na rôzne vysokých stoličkách už predlho.
Paradoxom je, že za tých 700 rokov si s nimi nik oficiálne nevie dať rady - a to, že ich socializmus zamestnal a potichu toleroval ich biedu, nič nevyriešilo.
Nevyriešia to ani pikatné vtipy o opieraní o lopatu - lebo napríklad minulý mesiac pri zatepľovaní vedľajšieho paneláku pracovalo z tlupy robotníkov minimálne polovica Rómov. A môžete si byť istí, že aj cez prizmu predsudkov som si riadne všímala, či sa opierajú alebo nie. Odpoveď znie: NIE.
Riešením nie sú ani takéto ostré reakcie - jednoducho preto, že nič nie je celkom biele ani celkom čierne.
Ani otázka Rómov nie.
Pretože problémom Rómov a nás, teda súžitia s nimi, nie je to, že väčšina Rómov nepracuje (o príčinách by sa dalo hovoriť v inom blogu) a že žijú zo štátnych dávok. (Nakoniec, kto ich to takto naučil?)
Skutočným problémom je fakt, že Rómovia ani po 700 rokoch nie sú od nás prijímaní rovnocenne: a to tak v právach, ako aj v povinnostiach. Nie sú prijímaní ako normálni ľudia cez naše vzťahy, cez naše správanie, cez náš prístup a verejnú mienku. Jednoducho - my im rozhodne nedávame pocit plnohodnotnosti.
Separácia im priniesla problémy s prácou, bez práce žijú, tak ako žijú, a živia sa, ako sa živia. Separácia im priniesla problémy so vzdelaním, na ktoré krásne poukázalo posledné čislo Nota bene.
Pre pripomenutie tým,ktorí sa k tomu nedostali: Mentálna retardácia je jediným dôvodom na zaradenie detí do špeciálnej školy. ALe - mentálna retardácia vo všetkých svojich formách postihuje asi 1 až 3 percentá populácie. Ako je potom možné, že aj pri chabej matematike je v niektorých obciach na Slovensku až 90 percent miestnych detí v špeciálnej škole?
Z osobnej skúsenosti neverím, že rómske deti sú hlúpe a zaostalé. Ako teda chceme prelomiť tento začarovaný kruh?
Je aj našou hanbou, že Rómovia žijú takto. Lebo x-té priblblé variácie riešenia ich problémov cez najvyššie štruktúry sú len fraškou.
Pre mňa osobne je riešením systém, ktorý používal na Luníku Jožo Červeň a ktorý funguje na Poštárke v Bardejove. Nie je to jednoduché, nie je to rýchle, ale je to cesta zmeny.
Ale tento systém si vyžaduje prijatie, dôveru, a plné prenesenie osobnej zodpovednosti.
Aby bolo jasné: tiež nie som osobne nadšená zo správania sa niektorých Rómov. Ale rozhodne ich preto nehádžem všetkých do jedného vreca. V tom vreci sa totiž skrýva aj naša xenofóbia, neschopnosť každého z nás riešiť problém s každým Rómom, ktorého stretneme, naše antipatie, naše stádovité myslenie, naše emócie, ktoré sú len zriedka voči Rómom priateľské.
Ako by sa v takom vreci páčilo nám - so všetkým tým obmedzením, ktoré Rómovia do nás dostávajú?
