"Mami, a prečo sú tí Cigáni takí čudní?" Pýta sa ma Jakub.
Vzdych.
Nie som totiž z tých, ktorí by ich poslali na úzky dvor, pridali bič alebo ešte niečo horšie. Ja im vcelku fandím. A mám prečo.
V mysli sa mi vybavuje prvý tábor, ktorý som robila ako zanietená dobrovoľníčka. Tam sme tých tmavších detí mali dosť.
Výrazným zjavom bola Zuza.
Už nie dievčatko, ešte nie žena. Neuveriteľne krásna so všetkými črtami jej etnika, bystrá, pohotová, šikovná, inteligentná. Jej zmysel pre humor by sa dal množiť a ešte by ho ostalo dosť pre večný nádherný spontánny úsmev. Typický líder, ktorý nezneužíval svoje postavenie, ale ťahal dopredu. Vynikajúco sa s ňou dalo robiť - bola vnímavá a veľmi dobre pochopila pointu vecí a života.
Ešte nejaký ten mesiac po tábore sme sa stretávali, jej úsmev bol stále rovnaký a srdečný.
Potom sa mi nejako stratila z dohľadu. Až po čase mi kamarát, /bývali v jednom vchode/, povedal, že bola príliš krásna a hladných krkov bolo príliš doma veľa, aby to skončilo dobre.
Alebo Jožko.
Vôbec neviem, kde sa objavil. Jednoducho sme ho v deň nástupu mali na železničnej stanici. Malého, drobného, čosi pred šiestimi rokmi. Vyľakané oči, obrovský dôverčivý pohľad a to, na čo nemôžem dodnes zabudnúť: v ruke obyčajná igelitka, výbava na celý týždeň tábora. V nej nejaké tepláky, jedny kopačky /!/, akýsi ošúchaný sveter. Nalepil sa na nás veľkých ako zblúdená ovečka.
Večer na chate sme vybaľovali veci.
"Jožko, kde máš pyžamo a zubnú pastu s kefkou?"
Znovu ten zúfalý, vyľakaný pohľad: "Čo je to zubná kefka?"
Večera. Pre mnohých z nás bežný štandard: praženica a rožky. Po tej túre, čo sme vyšľapali pešo s batožinou na Suchý vrch, však všetkým tiekli slinky. Aj Jožkovi. Ale... to dieťa napriek tomu, že mu oči jedli asi všetku praženicu v jedálni, nebol schopný zjesť toho viac, ako lyžičku a jeden hryz z rožka...
Ráno mu dievčatá šli do dediny pokúpiť aspoň to nevyhnutné, tešil sa z toho, ako niekto z výhry mercedesa.
A veľmi skoro sme pochopili, že žijú skutočne veľmi skromne, jedia nevyhnutne a obdivovali sme jeho mamu isto v tom, že hoci ich bolo veľa, Jožko nemal žiadne vši, ani svrab a bol čistý jak novorodeňa.
Ešte nejaký rôčik sme spolu prežili. A potom aj jeho zhltlo prostredie, v ktorom vyrastal... Decká mi hovorili, že sa dal do nejakej bandy... Nikdy viac som ho už nevidela.
Takých detí mi prešlo cez život dosť. A nie všetky sa prebili. Nie všetkým bola daná šanca. Nie všetky mohli tú šancu chytiť a nie všetkým tú šancu dovolilo prostredie aj použiť.
Je mi to ľúto. Je mi ľúto úžasných stratených talentov týchto ľudí, ktorí potrebujú rovnakú pomoc na chôdzi životom, ako batoľatá pri prvých krokoch.
Dnes som už úplne v iných vodách.
Ale neodsudzujem, a stále im fandím.
