Ako sa zrazu dostali tam, možno nie je zaujímavé. Isté je, že mamička je veľmi šikovný, slniečkový typ a kde sa dá, tam sa snaží pomôcť iným. Robila to tak nakoniec všade, kdekoľvek predtým bývali.
Ondrík, na to, že je downík, je skvelou vizitkou svojej trpezlivej a láskavej mamy a predovšetkým aj vďaka nej je jeho postih zrejmý najprv vizuálne... zaostávanie za "normálnymi deťmi" nie je také priepastné, ako zvykne u takýchto detí byť. Má päť rokov a svoj svetík, ktorý sa mu mama usiluje rozšíriť, ako sa len dá - aj tu na novom, hoci sú tam len pol roka aj s cestou.
Dnes mi narýchlo volala:
"...no a skúšala som tu založiť niečo ako klub postihnutých detí, alebo čosi také... kdeby sa deti aj rodičia mohli stretávať a deti by sa všeličo nové učili... Lebo Ondríkovi tých pár hodín integrácie v škôlke nestačí a potrebuje sa stretávať s inými deťmi..."
"A ako to dopadlo?" Teším sa dopredu. Hneď som vyvedená z omylu.
"Biedne. Oni to nepotrebujú." Vzdychlo moje slniečko na druhom konci šnúry.
"Čože? To nemyslíš vážne?..."
"No, myslím. Vyjadrili sa asi tak, že čo by už s takými deťmi mali čo robiť, kto to kedy videl, také nápady! Darmo im hovorím, že aj oni niečo dokážu, majú vlastné pocity a výnimočné schopnosti.Že čo všetko dokážu také deti v zahraničí, alebo aj v Bratislave, keď sa im venujeme... Nie - takí sa narodili, takí aj umrú. Nepaprať sa s nimi."
Prišlo mi to divné, a nie len veľmo. Lebo keby mne niekto v takej situácii ponúkol zdarma /!/ odborné /lebo toto žieňa má dokonca na to papier z VŠ/ a aj ľudské schopnosti a veľké srdce k tomu, beriem to všetkými desiatimi. Ostáva mi už len dúfať, že to nie je obraz celej Oravy a jej pospolitosti.
