Že bolo hrozné, psie počasie, to mi nik hovoriť nemusí. Aj my sem krokom odchádzali autom z Bratislavy a každú chvíľu obchádzali nejaký kus konára alebo i celý strom.
Čo ma však viac zarazilo, bol systém - či nesystém, akým cestovalo včera mnoho ľudí večer domov vlakom.
Naši mi volali opatrne čosi po siedmej, že ešte stoja v Brestovanoch. Nikto nič nevedel, čo sa deje, ako dlho, ani to, ako sa to bude riešiť a čo bude s vlakom plným ľudí, ktorí v tom počasí, čase a v tom prostredí asi ťažko mohli ísť obdivovať pamätihodnosti Brestovian.
Úspech nastal len dodatočný, keď sa nejakým zázrakom tuším po dvoch hodinách presunuli do Leopoldova, aby tam v opäť očarujúcom prostredí, plne informovaní prežili príjemných 5 hodín čakania.
Môže mi byť ukradnuté, že im železnice môžu vrátiť cestovné, a ani ma nezaujíma fakt, že došlo k nepredvídanej prírodnej udalosti... Rečičky totiž nezakryjú fakt, ktorý železnice nevedia riešiť ani v lete, ani v zime: a to pokrytie krízových situácií promptne, rýchlo, informovane s poskytnutím čo najväčšieho možného komfortu a služieb cestujúcim, ktorí predsa parádne do vrecka železníc prispievajú.
Mám silné podozrenie, že čosi také, ako krízový štáb na železnici buď neexistuje alebo sladko spí storočným spánkom Šípkovej Ruženky, ktorá medzitým tak ošpatnela, že ju nepobozká nik ani omylom. Tiež nepochopím, ako je možné, že sprievodcovia a vlakový personál nemá ani pary o tom, čo sa robí, koľko to bude trvať, ako sa to rieši a čo s cestujúcimi. Ak sa nemýlim, väčšina veľkých slušných firiem vybavila svojich zamestnancov firemnými telefónmi práve preto, aby mohli v krízových situáciách udržiavať kontakt s vedením a riešiť stav v prospech zákazníkov. Toto sa mi na železniciach zdá ako na/s/prostá ilúzia...
Viem, že nik nemôže za to, aké je počasie. Ale rozumný človek a firma sa pripraví na všetky alternatívy, ktoré môžu nastať, aj keď sa možno nikdy nestanú. Ide jej totiž o kšéft a tým aj o krk.
Častokrát sa s našimi kamarátmi - radovými železničiarmi bavíme na tom, že z vrcholového manažmentu železníc nik vlak naživo asi nevidel, nieto aby v ňom cestoval, lebo sa premávajú na tých svojich krásnych autíčkach. Asi na tom niečo bude, lebo nielen tieto "úžasné" situácie dávajú tušiť, že ryba smrdí od hlavy a veci sa nerozumie.
Vraví sa - a prax tomu dáva za pravdu - že najlepší majstri vo svojom fachu vyrastú vtedy, keď začínajú v remesle od piky... Tak by som doporučovala milému topmanažmentu železníc vymeniť teplé stoličky za praktickú stránku "modernizácie železníc" - a ísť robiť pomocných robotníkov pri stavbe trate. Všeličo by sa naučili. Po roku by som im možno dovolila zaradiť sa do vlakových čistiacich čát na konečných staniciach...
A železniciam ako firme zo srdca želám jedno - a to úprime: poriadnu konkurenciu. Koledujú si o ňu už príliš.
