Bolo mu jedno, že je ešte na chodbe školy a o chvíľu mu zvoní na poslednú hodinu:
"Mami, pozri aký úžasný diár!" Strká mi popod nos čosi, čo mi na prvý "čuch" nebolo sympatické. "Stojí to iba tri eurá!"
Narýchlo som prelistovala ten "zázrak" a pokrútila hlavou: "Obávam sa, že z toho nič nebude, Kubko. Ale vrátime sa k tomu doma, dobre?"
Keď prišiel domov, ešte stále mu oči horeli. A diár pod pazuchou.
"To vám dali?" Pýtam sa kontrolne, ba až trochu podozrivo. Nežiadalo sa mi to vidieť znovu.
"To si môžeme vziať domov, aby sme videli, čo si kúpime! Že si to môžem objednať???"
A oči stále planú.
Tak sme sa na to spolu pozreli.
Nos mamy ma nesklamal, čo stránka, to poctivejšie očné cvičenie. Témy boli skutočne lukratívne, priam vhodné pre 8-ročné /!/ deti.
Ako sa nestrápniť na prvom rande... Ako sa vhodne odhaliť... Ako si dať správne opasok, aby si nevyzerala tučná... Jedna téma lepšia ako druhá, fakt. Ako zbaliť koho na diskotéke, ako sa nalíčiť, ako vyzerať sexi a tak. Celebritky speváckeho svetového neba nafotené s happy výzorom a stylingom pouličných dievčat.
Čítam to Jakubovi nahlas a pýtam sa: "Toto potrebuješ riešiť?"
Môj synátor je dostatočne rozumný a po chvíli sa začne na vetách z diára patrične zabávať - a to nevyberám, čítam stranu po strane. Nakoniec to zabachnem a zabachnutý je aj problém použitia 3 euro z rozpočtu. Jakub ani trochu neprotestuje.
Poobede ale pride nová ofenzíva - idem po kamoškinho syna a Kubovho spolužiaka do školského klubu a decká tam v diári majú strčený nos. Celú cestu k nám počúvam, aké je to skvelé, ako to musí mať a ako mu to mama kúpi. A stojí to len 3 eurá.
"Max," pýtam sa, " a čo sa ti tam zdá byť také skvelé?"
"Je tam chemická tabuľka!" Vycapí mi tabuľku chemických vzorcov pred oči.
Nemôžem sa zdržať smiechu: "Max, kde bude tvoj diár, kým to budeš potrebovať? Samo je šiestak a ešte to nepotrebuje... Neblázni. Povedz niečo iné, čo tam je pre teba!"
"No poučky zo slovenčiny a matiky!" Zúfalo vyhŕkne.
"Ukáž," vravím mu, "sú to také, ktoré teraz použiješ?"
Ticho.
Keď vyzuje u nás topánky, ešte ho čosi napadne: "A sú tam na každej strane vtipy!"
Vtrhne do izby a začne hneď jeden čítať. Je taký suchý, že sa na ňom nedá ani smiať.
"Mama mi to musí kúpiť, musí...!"
Sedia nad tým s Jakubom a vidím, že polemizujú. A vidím, že Jakub je na vážkach. Keď diárová propaganda neustáva, iba zahlásim, poznajúc Maxovu mamu asi viac, ako on: "Však uvidíš, čo ti na to mama povie." Či si Max všimol môj úsmev, netuším.
Jakub to ustál, Max dostal odpoveď, akú som tušila a akú nečakal.
Ale ja by som chcela vedieť odpoveď ešte aj na niečo iné:
Prečo sa nájdu takí "filantropickí" podnikatelia, ktorí v polovici marca ponúkajú po školách diáre na tento rok "iba za tri euro"? Nech mi nehovoria, že nepočítajú tajne s davovou psychózou detí a neschopnosťou väčšiny rodičov myslím že nielen našej školy niečo dieťaťu nedovoliť. Veď kto má vydržať to pílenie uší a kvíkanie, kto všetko to v triede má?
Aký profit má z toho škola, keď to takto plošne pustí medzi deti? Ako to súvisí s jej výchovnou funkcou?
Som asi drzý rodič, keď nechcem, aby sa zo školy a našich detí robilo smetisko brakov.
Ja totiž chcem vložiť do svojho dieťaťa viac, ako je takýto obsah len za za 3 eurá. Doteraz som považovala školu za partnera mojich snažení.
Alebo si to mám prestať myslieť?
