Z čias, ktoré neboli ani tak dávno, si pamätám toto:
Knihy neboli ktovieako drahé, čo nám doma neskutočne vyhovovalo.
Jasné, že sme boli knihomoľské mrle a s čierno potlačeným papierom sme aj spávali.
No aj v škole, aj doma mali knihy patričnú úctu.
Pamätám si, ako mojich spolužiakov hrešila naša staručká dejepisárka zo základky, keď zistila, že niektorí majú z dejepisných atlasov prototyp hlávkového šalátu. A to vôbec nepoužívala nomenklatúrny slovník tej doby - jednoducho kniha bola ešte stále zázrak.
Nemať obalenú učebnicu? Alebo si ju nebodaj pomýliť s cvičným papierom na prvé umelecké pokusy? Toto všetko sa dotyčným obetiam na konci roku spočítalo aj s príslušným počtom somárskych uší na stránkach.
Podtrženo, sečteno, bola z toho hubová polievka, všeobecná hanba a vrecko prázdne o pár drobákov alebo aj o papieriky /nie pokreslené/.
Stala som sa rodičom a mám školopovinné deti.
A už pár rokov nechápem.
Na obaloch kníh nik z učiteľov netrvá. /Česť výnimkám/. A keď netrvá, tak nám to deti ani neoznámia. A ak aj tie obaly na učebnice dám, zakrátko tam nie sú s odôvodnením, že aj tak ich nik iný v triede nemal a je to trápne. Čím vyšší ročník školy, tým menšia pravdepodobnosť obliekania učebníc.
Hanba pre somárske uši? Áááále... veď sú predsa všade, no a čo! Moji školáci pozerajú na mňa divne, keď im pri kontrole tašiek zúfalo vystieram rohy kníh a zalamujem rukami.
Že nepísať? Uhm... to ešte ako tak sedí.
Až na to, že napriek výstrahám zelených, zdražovaniu papiera a tým aj cenám učebníc väčšina múdrych kníh našich gymnazistov vyznáva teóriu voľného pohybu v Schengenskom priestore systémom dve spinky, obyčajný hajzľový drevitý papier, trošku laminátu na obálku pre krásu a adjeu! Letíme, priatelia... len prízemný obal ostáva...
Dnes som to videla na vlastné oči: tie učebnice prežili už vlastnú smrť! Už raz definitívne odpísané na jednej škole sa "znovuzrodili" na škole druhej /z Hubeného pocestovali ako lukratívny nedostatkový tovar na Skalickú/ a žijú svoj druhý život podľa záznamovej tabuľky už aj deviaty či jedenásty rok. Na to, z čoho a ako sú vyrobené, je to zázrak!
A moja mládež napriek polygrafickému zázemiu svojej matky za slobodna a patričným kázniam mykne plecom.
Rovnice v matematike sú vraj nekompromisne presne dané.
V mysli ľudí to asi až tak neplatí.
Lacné knihy za našich čias požívali úctu aj vo vzťahu k nim.
Drahé učebnice a tlač pre naše detváky dostávajú jednu facku za druhou.
Dostávam syndróm Sherlocka Holmsa. Ale zatiaľ som nenašla motív.
