Keď som tam bola naposledy, obišla som celkom narýchlo a pasy staršej trojky boli v suchu.
Idealisticky som si teda myslela, že teraz, po dovolenkovej maxisezóne, to bude zasa taká polhodinka plus prechádzka. Vyzdvihla som zo školy našu prváčku, zbalila zbytok mančaftu a šla.
Doobedňajší pohľad do vybavovacej haly mi automaticky zaradil spiatočku. Hustý dvojrad na tri hodiny státia... s deťmi nemám šancu, a za chvíľu príde zbytok "školáctva".
Poobede som sa rozhodla urobiť pokus číslo dva - veď je dlhý deň, hádam sa nám to pošťastí. Na pasové som dobehla o štvrtej. Rada nevyzerala o moc tenšia, ale bola o 3 metre kratšia, tak som si povedala, že by sa to hádam dalo skúsiť.
Intenzita pohybu dopredu bola meter za hodinu. Vzduch nedýchateľný, chodbička ťažko priechodná, jediným vzrušením bol trápne nasladlý film na Markíze na veľkoplošnej obrazovke. Moja školáčka mala po hodine už všetkého dosť.
Rada sa hýbala tempom umierajúceho slimáka, minútová ručička bola podstatne rýchlejšia.
O piatej som optimicky zahlásila, že do pol šiestej tie papiere vybavíme.
Ak tipujete, že som odišla naprázdno, nemýlite sa.
Predo mnou boli už len dvaja ľudia, keď obe úradníčky zahlásili, že už viac nikoho neurobia. Končia im úradné hodiny!
Chápem, aj nechápem. Majú toho isto dosť za celý deň. Vôbec im to nezávidím.
No ja som tam stála s malými deťmi. Kto vie, čo je to ísť tam /alebo na ktorýkoľvek úrad/ a mať so sebou deti, je mu všetko jasné.
Pas potrebujem, musím tam ísť v piatok znovu.
Len mám taký blbý pocit: prečo som ja, ako klasický úradník a byrokrat, nikdy nikoho nevyhodila z kancelárie, /pracovala som tiež s ľuďmi/, lebo mi končili úradné hodiny?
Keby sa všetky dámy trošku uľudštili, ten náš zbytok žiadateľov by zvládli za pol hodinky.
Keby sa aj na našom pasovom našli viac ľudia, ako zamestnanci čakajúci na úder gongu. Keby aj na pasovom som cítila, že som zákazník a pán.
