Chvíľ, kedy môžem ako-tak nerušene sedieť a ešte k tomu aj jesť v dôstojnej polohe, je málo.
Pri tomto olovrante všetko vyzeralo byť neuveriteľne v pohode, až do nečakanej otázky našej staršej dcéry:
"Mami, aké pesničky si spievala, keď si bola za komunistov malá?"
Retroaktívny film... Doslova cítim, ako sa mi zmenšujú kosti, prirastajú a vystierajú sa vlasy a miznú kilá navyše. Nadôvažok, takéto hry na návraty do detstva máme všetci radi. I keď tá doba bola, aká bola.
"To chceš vážne vedieť?"
Skôr, než som zaregistrovala súhlasné prikývnutie mojej ratolesti, som narýchlo preglgla rožok a spustila:
"Od Dunaja, k strmým štítom Tatier, kde sa v zime, v lete belie sneh...My sme deti slobodného krááája, spod červenej hviezdy zrodené...tá, tá, tá, kol hrdla nám ako plameň žiaria, pionerske šatky červené!"
Neuveriteľné, ako mi funguje pamäť! Odspievam v pohode všetky tri slohy. Moje dieťa sa zabáva na nezmyselnosti fráz a pýta si ďalší prídavok.
Veľmi rýchlo súkam z rukáva ďalšiu perlu piesní: dobre si pamätám, ako som s jej prevedením o oktávu vyššie /lebo mi to môj hlas dovoľoval/ liezla na nervy spolužiakom.
"Znej, pieseň slávna, vznešená, chváľ prácu, ktorá jediná, vie ľudstvo k blahu viesť! Veď všetko, čo tu človek má, len práca dáva statočná! Buď práci česť... buď práci česť!"
Viki je v kŕčoch od smiechu. "A to bolo, mami, čo?"
Nahodím výraz komunistického kadrovčíka: "Nesmej sa a neznevažuj vedúcu úlohu strany, proletariátu a práce! To bola pieseň práce!"
Že či ešte nejakú poznám... No jasné: Sojúz nerušímij... zbierka ruských piesní sa sype. Musím prekladať.
"No to boli pekné blbosti!" Zahlási bez štipky úcty k proletariátu, vedúcej úlohe strany a bratskému Sovietskemu zväzu moja dcéra.
"Táto hláška by ťa v mojom veku prišla veľmi draho, milá moja. Steny mali uši a niektorí ľudia sa živii tým, že donášali na iných."
"A čo potom?" Ešte drzo sa dozvedá Viki.
Vykladám. O učiteľoch, o vedcoch, o veriacich... o všetkých, čo nesúhlasili a boli škodnou režimu v rámci zákona o nepriateľstve republike. O tom, čo to stálo - v malom, ale aj vo veľkom. O PTP, znemožnených štúdiách, a kadečom inšom... a skončíme až v gulagoch v Rusku.
Moja dcéra už nie je veselá. Až príliš dobre chápe, o čom sa bavíme. Je dôležité mať ústav pamäti národa. Ale ešte dôležitejšie je mať tú pravdu v sebe a nezabudnúť na ňu. A nezabudnúť aj na to, že hoci to naše deti už nezažijú, majú vedieť, "o čo to vlastne prišli".
Lebo časy môjho či vášho detstva neboli len o naivite, o radoch na banány, rezkých piesňach vo vojenskom rytme a jednotvárnosti života.
