Stalo sa to vlastne takto. Jedného pekného večera môj milovaný manžel vyložil na stôl z kufríka kopu papierov, očividne vytlačených z netu. Však dobre, robí to bežne, nakoľko funguje ako sekretárka nášho Materského centra. Lenže on potom pokojne zahlásil: "Maminka, zriadiš si pekne blog!" No, to bol gól! Priznávam, že sa trafil do čierneho, aj keď som vôbec netušila, kedy to vlastne do toho blogu budem písať, keď naša domácnosť má vďaka počtu členov rovnajúcemu sa biblickému číslu plnosti riadny odpich. Nebolo to však také jednoduché. Keď odmyslíme ťažké dva dni, kedy sa mi nedarilo - aj vďaka stavu nášho PC, podľa niektorých kamarátov zrelého na recykláciu - na blog prihlásiť, vyskytol sa iný, nečakaný a závažný problém. Ten sa volá .... môj manžel. Po tom, ako mi natiahol na blog fotku z dovolenky, prestal vnímať okolie aj svoju jedinú, zákonitú a vernú manželku. Očká sa mu rozžiarili ako nášmu najmladšiemu 10-mesačnému synovi, keď fascinovane zírá na bubon našej práčky v činnosti, a blikal a blikal a blikal. Ja som tiež blikala, ale nie myšou. :-) Ale ako vidíte, podarilo sa. Len som mu musela jednoznačne oznámiť, že nastal čas, aby si otvoril svoj VLASTNÝ blog. Toto je môj piesoček. Ani neviete, aká je to radosť. Príďte sa pozrieť.
