Zamrnčí.
Rukami šmátra a hľadá.
Ani neotvorí oči.
Viem už, čo chce.
Vstávam a tichúčko si líham k nemu.
Čo najtesnejšie.
Telo k telu.
Pokožka jedného priľne k druhému.
Nádherné teplo.
Ústa má doširoka otvorené.
A ešte netrpezlivo hľadá.
Pritúlim sa k nemu ešte viac.
To nič, že sa mi leží trochu nepohodlne.
Našiel.
Slastné a rýchle ťahy, spokojný dych.
Jeho prsty ma rozkošne škrabkajú po znamienku.
Prepadne ma absolútna neha.
Hladím mu pomaličky jemné páperie. Poddáva sa pod mojmi rukami.
Cítim, ako naše puto pevne každým ťahom.
Jeho spokojnosť upokojuje aj mňa.
Občas sa pomrví a ja si jemne rozcvičím stŕpnutú nohu.
Len aby jemu bolo dobre.
Dívam sa naň a neviem sa toho pohľadu nabažiť.
Zvláštne - dávam, a cítim sa oveľa viac obdarovaná.
Čo je to plnosť bytia, čo je to šťastie stavu, ak nie toto?
Trvá to len chvíľku, pár minút.
Potom sa zrazu odtiahne.
V tme počuť maškrtné cmuknutie.
Nemusím sa ani dívať a viem to.
Na tvári má nádherne blažený úsmev.
Mám ho aj ja.
Na tvári aj v sebe.
Nosím ho a nestráca sa.
Dojčila som svojho malého syna.
