Symptómy sú jednoznačné:
Spala by som od nevidím do nevidím.
Mám neuveriteľnú chuť na čokoľvek, čo sa prieči mojim snahám o zhodenie posledných 3 kíl po pôrode, neochvejne obývajúcich moje citlivé partie.
Nič ma nebaví, všetko vidím čierne, som ufrfľaná a nervózna. Operujem čiernym humorom až satirou.
Som nostalgická a precitlivená. Plačem, vzápätí sa smejem.
Stráca sa optimistická, aj keď chaotická matka a miesto toho sa objavuje nepokojný vyrývač a autoritárska stvora, ktorá sa prieči sama sebe.
Bolí ma celý človek, a môj drahý zaspáva skôr, akoby môj chrbát dostal čo ako amatérsku, ale predsa len kompletnú masáž. Snažím sa chápať jeho únavu, ale začína vo mne vrieť.
Každý deň sa to stupňuje. Neviem sama, prečo ma všetko tak zrazu vytáča:
-deti, ktoré sa šuchtajú do školy tak ako každý deň,
-manžel, volajúci z roboty štýlom "hm" a "aha". Keby aspoň poslal nejakú šteklivú sms, keď už nechce rozprávať do telefónu...
-kľúč od schránky, ktorý stále nemám, a tak nemôžem ani na chvíľu ukojiť svoju zvedavosť. Utrpenie, čakať do večera!A nemám teraz tú bláznivú náladu použiť trik z puberty a vyšpárať schránku konárikom.
-behanie po doktoroch s deťmi. Nemilovaná disciplína aj za normálneho stavu. Teraz o hlade aj o smäde. Myslela som, že sa otočíme skôr.
-Mikiho obdobie vzdoru v kombinácii úplatkárskeho systému fungovania na verejnosti. Dáš jedlo a pitie, máš vzorne sa správajúce batoľa.
A vôbec všetko.
Volám s kamoškou, na chvíľu sa mi uľaví. Je v takom istom stave. Žeby som teda ešte bola normálna?
Para pod mojou pokrievkou je už agresívna. Prská a už-už vybuchne. Stláčam brzdy sebaovládania z posledných síl.
Kedy to už konečne príde?
Hodinka, dve...
Deň? Dva? Alebo?
...
Vážení priatelia, dovoľujem si vám oznámiť, že PMS je za mnou. Hormóny klesli na primeranú hladinu a ja pracujem v obvyklom štandarde a režime. .
Som len trošku unavená. Z môjho tela a sama zo seba.
Ten červený príznak je oproti všetkému doteraz úplná malina.
Ale som žena.
