Niekto sa ich bojí. Niekto sa im znechutene vyhýba. Niekto ich emocionálne neznáša, lebo mu vzali niečo drahé. Ale ja tam všade vidím život.
Najkrajšie sú tie bratislavské cintoríny. Zmes priezvisk všetkých národností sa očarujúco mieša s menami predovšetkým hlavných hrdiniek pomníkov, ktoré sa síce dnes už veľmi nenosia, ale sú rozkošné už len na počutie: Hermína, Elisabet, Juliana, Cecília... Stojím chvíľu pred každým z nich a skúšam si predstaviť ich život. Aký bol? Boli to vášnivé ženy? Či skôr jednoduché stvorenia, žijúce v tieni mužovej slávy? Milovali sa? Nenávideli? Vedieť to tak...
Začiatkom leta nám odišla stará mama na lepší svet. A mne sa mnohé veci popremieňali na drobné a viac teraz vidím. Najväčší šok to bol priamo na pohrebe: zistili sme, že partia seberovných s našou starkou, hovorili o žene, ktorú sme nepoznali. Veselá, spoločenská, otvorená, s poetickou dušou. My sme poznali mlčanlivú, hrdú, osamelú ženu, ktorá ťažko prejavovala pocity. Prečo?
Vôbec neviem, prečo ma to tak vzalo. Nebola to moja mama, s ktorou si rozumiem. A hoci som si mamu môjho drahého vážila a usilovala sa ju prijímať takú, aká bola, nebolo to pre mňa ľahké. Bolelo ma hlavne to vysvetľovanie deťom, prečo k nám starká nechodí. Ako to povedať, aby sme do ich života nezaniesli tie naše žabomyšie problémy dospelých? Aby stará mama nebola "tá zlá"?
Podarilo sa to. Aj preto nám chýba, hoci tak málo hovorila a tak málo s nammi prežila. Každúčký deň chytám do rúk šálky,/a čokoľvek iné/, ktoré mala odložené - ktovie, pre koho? A vždy, keď do nich nalievam ráno mlieko, v tichu ďakujem za to, že ich teraz práve vďaka nej máme. A učím to aj deti.
Je to zvláštne, ale ona musela najprv umrieť, aby bola u nás každučký deň. Aby sme si ju sprítomňovali a vybavovali v pamäti to dobré, čo bolo. I keď to ťažké ešte stále tlačí slzy do očí a už to niet ako dopovedať, vysvetliť, pochopiť, prijať, milovať také, aké to je...,
Život ide ďalej. A svoje korene nenesieme len cez priezvisko rodu. Je v nás poznačené toho oveľa viac, než si chceme pripustiť. Tí, čo boli pred nami a už odišli inam, nám zanechali stopu. Je hlboko... možno krivá, možno boľavá. Ale patrí k nám.
V tme blikajú svetielka. Vosk sa topí a kĺže dolu po štíhlom tele sviečok. Malé, veľké, rôznych farieb, ohnuté, v kahancoch, v skrinkách krajších i obyčajnejších, priamo na náhrobku, či v zemi hrobu... Celkom ako my, ľudia. Bez ohľadu na to, čo má pod sebou, plameň sa dvíha k nebu, svieti a hreje. Dáva sa všetkým.
Len to dobré po nás všetkých ostane na dlho.
