Zakrývam deti. Jakub, vždy tak bezprostredne roztiahnutý, Miki otočený nabok a Sam zarytý do periny až kdesi pri stene, že ho je až ťažko dočiahnuť pohladením. Viki opäť na zemi objímajúca perinu. Dorkina záplava nádherných tmavých vlasov an vankúši.
"Máš nádherné deti," vravím svojej polovičke.
Neviem prečo, v posledné dni a mesiace ma zmáha pokora voči iným.
...
Odjakživa som bola živel. Vis vitalis, vraveli mi v škole a keď sme brali nezmary, trieda kričala: "To si ty!"
Nekomformná. Neuznávajúca slepé a bezduché tradície. Vybočujúca z pravidiel hry, ktoré nemali zmysel. Iná.
Čím väčšiu daň som platila, tým viac som rebelovala. Až mi občas uniklo, že som preexponovaná.
...
Na zem ma začala dostávať moja sestra. Nevedomky.
Nedojčí. Pre mňa, ako ťažkého zástancu dojčenia, patová situácia. Mliečko odišlo bez toho, žeby to chcela a mohla ovplyvniť. Jej zdravie bolo prednejšie, ak sa chceli ešte všetci navzájom mať.
A tak mi pomaly dochádzalo aj to, čo sa v úlomkoch puzzle života javilo už predtým ako jasný obraz.
...
Človek má svoje -izmy. Verí im, žije s nimi, dýcha za ne, bojuje kvôli nim. Bona fide funguje - často sú to úžasné, čisté veci, niet pochybností, že som tam, kde mám byť. Tábor za a tábor proti. Na opačné strany barikády sa len strieľa, a nie slepé náboje.
Zväčša sa človek nedíva, kto tam stojí.
Mal by sa.
Aj tam stoja ľudia. Príbehy, okamihy, pohladenie takých istých detí, ako sú tie moje, objatia, bozky a túžby, sny, nádeje, hnev - možno aj na mňa, slepá bezmocnosť, ťarcha dní, čo bolia...
Celkom ako ja. Celkom ako ty. Celkom ako my. Čo je iné na obyčajnom ľudskom živote?
Ako málo stačí, aby sme sa rozdelili. A rovnako málo stačí, aby sme sa chápali.
Na prahu dní polovice života, ktorý hádam dožijem, obraciam svoju vlastnú zbraň proti sebe. Nie je to samovražda.
Iba upratovanie od nánosov slov a fráz. Rebel vo mne likviduje farizeja vo mne.
Aby som žila to, čo chcem od iných.
Aby som nefrflala na nervóznych, keď som sama taká.
Aby som nebola otravne žiadajúca poriadok vo veciach, keď sa mi chce život vychutnať trocha inak ako viktoriánsky prísnym štýlom vyrovnaných radov košieľ, presných minút a zdvorilostných pozdravov.
Aby som sa vrátila späť k ideálu, ktorý oprašujem v skrini letmým pohľadom pri rannom obliekaní. Ach áno, ty si ešte tu? No dobre...
Už ho nezabuchnem v rýchlosti medzi svetre. Čo na tom, že meškám?
Chcem znova zavoňať každý deň človečinu.
Hľadať hlboko a vo vnútri, dlho, potichu a jemne.
...
Šimon má nádherné brčkavé vlasy. Nádherné boli aj oči policajta, ktorý ma vo štvrtok vyrazil z jazdy na skúške autoškoly.
Na čo si ešte spomeniem? Čo ešte vnímam?
Môjmu drahému voňajú prsty po pomarančovej kôre. Ako krásne sa to objavuje, keď je pre mňa on number one.
Všetko ostatné mimo ľudského srdca je out.
Mám chuť žiť neviditeľné veci malého princa.
