Kopem poctivo. A v duchu prerátavam tú svoju mzdu, moje biedne tri groše, ktoré musím otočiť a dobre investovať.
.....
Najprv to, čo tlačí a neustúpi. Ten jeden, z ktorého žijem.
Groš, ktorým som ja sama. Mena, ktorá má meno môjho života. To, čo ma drží nad zemou, aj keď v blatistej kaluži svojich chýb občas nevidím dobre svoju vlastnú tvár. To, čo ma núti byť originálom, bez ohľadu na to, že je jednoduchšie byť kópiou. To, čo ma obracia k slnku, vetru, dažďu, a všetkému, čo príde, aby som v tom dokázala nachádzať slobodu, smiech, slzy, bolesť a krásu.
Čo to je za groš?
Poctivý, zdedený, taký, čo nesmrdí iným, len potom.
Kúsok z talentov, kúsok z výchovy, kúsok zvykov a zlozvykov...
Vložený do vyhne každodennosti, s neúprosnou vytrvalosťou búcha do toho môjho groša kladivo, dolujúce z neho čírosť a pevnosť.
Buch, buch.. Buch, buch, buch...
Pulz nepustí.
Ži! Mária, ži!
.....
Groš druhý. Rovnako tuhý, tvrdý.
Neprehryznem ho.
Napriek tomu ho každé ráno delím na tisíc omrviniek. A požičiavam.
Minútky času zmenené na objatia i vyhrešenie. Na žehlenie nekonenčých kôp aj kontrolu úloh. Na výlety do zámkov z kameňa a do zámkov, ktoré sú v mojich deťoch. Vážim si, že odomykajú predo mnou svoj zámok.
Ako ťažko sa niekedy požičiava tento jeden! Občas sa mi zdá, že už niet čo deliť, čo dať... a predsa ešte kdesi vysnorím kúsok. Občas zas núkam, a akoby bol zbytočný. A len ja viem, cítim, vnímam, že ten groš je presne to, čo treba. Teraz, hneď. Chodím, núkam. A znovu. Záleží mi, aby bolo z čoho rásť. Zajtra môže byť neskoro.
.....
A keď tak požičiavam, stále myslím na Teba. Na Teba, ktorej mám splácať len ten jeden denne... Ako to robiť, keď si priďaleko, a´moje požičiavanie ma drží tu? Ako vrátiť práve teraz, keď to potrebuješ, a mňa tu potrebuje šestoro rúk, úst, myslí, duší?
Ten posledný groš, čo mám vrátiť, má omína pekných pár rôčkov.
A teraz už posledné týždne aj páli.
Potrebuješ práve teraz dať späť splátku.
Ten celučký, zlatý groš, čo si do mňa vložila.
Nie len haliere slovíčok. Nie len drobné mince občasných, krátkych návštev vymedzených prádzninami.
Potrebuješ moju blízkosť, ktorá bude teraz pomáhať Tebe. Ktorá bude teraz počúvať Teba. Ktorá bude práve dnes Teba liečiť. Ktorá Ťa bude počúvať, báť sa o Teba. Ktorá nebude môcť v noci zaspať, kým nepocíti Tvoj plachý, krátky dych zo spánku podobného dieťaťu, ktorým si kedysi bola.
Prišiel môj čas splátky, mami.
Nastav dlaň. Tú, čo sa trasie, rozrytú rokmi.
Môžem to urobiť zatiaľ len na diaľku, hoci si ma to nikdy neučila.
Iba rozprávala, ako to bývavalo...
Do tohto tvojho trasúceho sa bankomatu dávam môj vklad dcéry: bozk a slzu.
Môj tretí groš.
