Napodiv, vôbec ma to nevytáča. Ba skôr naopak, teším sa. Lebo moja prvá vráska je o tom, že môj život plynie naplno a nie je to žiadne leháro. Táto skutočná čiara života je ako riadok, do ktorého sa vpísalo predovšetkým 12 rokov úžasného manželstva a rodičovstva.
... náš sobáš... aký krásny, rozchichotaný a jedinečný! Sú tam napísané všetky naše milovania, nedorozumenia, slzy, objatia... A ešte všetky tehotenstvá a úžasné pôrody našej beťárskej šestky.
To, čo je trošku krivé na linke mojej vrásky, sú tie starosti – s deťmi, s hľadaním nášho bývania, ktoré z vysnívaného domu skončilo pragmaticky v byte, zo vzťahov v rodine, kde asi nie sme ideálne deti... alebo žeby to bolo inak? A tiež z ľudí, ktorí nevedia prijať jedinečnosť nás ani iných a pravidelne nám linkujú život. Beznádejne. Sme nepolepšiteľní.
Ale niektoré veci sú vpísané v mojich myšlienkach a aj vo vráske veselo. Všetky bláznenia sa s deťmi, naše občasné divoké vankúšové vojny, ba i niektoré smiešnotrpké situácie, o ktorých vieme len my. Ako to pravidelné tlačenie našej káry Kláry /oficiálne škodovky 120, tohto času už dávno na večnom šrotoviskovom odpočinku/ počas prvých troch tehotenstiev hore kopcom na Kremnických baniach. Pekný kopček.
Tie všedné veci, čo ma unavujú a predsa sú pravidelným monitoringom mojej lásky a odhodlania materstva, sa prejavujú na mojich šedinách. Pribúda ich. Možno po každom praní, žehlení, chorobách... sú ako strieborné vyznamenanie za vernosť a vytrvalosť, aj keď si to hneď tak neuvedomujem.
Ale vráska... tá je neopakovateľná. Je moja, ako tá čiarka za odvedenú prácu, ktorú každý vidí. Nehanbím sa za ňu. A teším sa na ďalšie. Chcem starnúť a vedieť, že moje tajomstvá, môj život, moje sny, ba aj moje pády, sklamania a chyby ostanú viditeľne zapísané.
Jediný lifting, o ktorý sa chcem stále usilovať, je lifting toho nedokonalého vo mne. Jedného dňa sa chcem pozrieť do zrkadla ako láskavá, mierne trafená starenka s tisíc vráskami a vedieť, že sa za všetky dni, ktoré mám za sebou, nemusím hanbiť.
