Lebo som sa naučila dívať na svet inými očami.
Tisíckrát mi povedali, že žijem v inom storočí. Lebo neverím na to, na čo veria iní.
Neverím, že nad všetkým vládnu peniaze. Verím stále na ľudskosť, na dobro v každom z nás.
Nie som opatrná, keď mi niekto podloží nohu. Odpustím, uverím, usmejem sa a idem ďalej.
Neviem sa naozaj hnevať. Vie mi byť iba veľmi ľúto. Moje búrky vyprchajú skôr, ako gáfor.
Neviem sa na niečo „vykašľať“, keď „to nemá budúcnosť“. Vyhodia ma dverami, vleziem oknom. Napriek tomu, že idem často sama. Aj keď mi za to neplatia.
Neviem sa hrať na niekoho dokonalého. Každú chvíľu si nastavujem zrkadlo a bez okolkov pred hocikým poviem nahlas: „Teda matka, toto si pohnojila.“
Neviem byť opatrná pred rizikom, neviem používať diplomatický jazyk, neviem deliť ľudí na „známosti“, „rodinu“, „susedov“ a iných. Pre mňa sú všetci rovnako cenní. Aj keď majú iný názor, aj keď mám na nich „spadeno“, aj keď majú v zuboch oni mňa a ja o tom viem.
Necítim sa byť „ctihodnou a nasledovaniahodnou“ len preto, že mám toľko detí, koľko mám. Nemám patent na rozum, výchovu, manželstvo, priateľstvo a iné spoločenské normy.
Nepripadám si ako žijúca svätica len za to, že žijem vieru dominantnej cirkvi tejto krajiny. A rozhodne nikoho do pekiel neposielam.
Som len obyčajný, omylný, občas nervózny, nestíhajúci človek. Zívam, teším sa z letu vtákov, nadávam na byrokraciu, nakupujem v Jednote. Zrnko maku, milión. Len som asi padla niekde inde... občas mám pocit, že na inú planétu, asi tam, kde rastie ruža pod skleneným zvonom a posúva sa stolíčka, aby bolo stále vidieť nádherný západ slnka.
Rovnako milujem, rovnako plačem, rovnako vstávam, keď ma sotia... Možno pomalšie, nechápavo a bolestivejšie, keď schytám ranu pod pás od tých, ktorých som pokladala za priateľov.
Asi to bude tým, že mám viacej srdce dokorán.
Uff, už som sa zľakla, že nie som normálna.
