Tam sa pred 13 rokmi zobudili muž a žena.
Za oknami ešte spala čerstvá októbrová hmla a prevaľovala si periny medzi konármi starých smrekov.
V izbe starého hotela, v obliečkach, ktoré ešte /či už?/ nepoznali aviváž, v nahote holých stien sa narodilo čosi, čo vraj nie je samozrejmosť.
Boli nahí a nehanbili sa pred sebou, a takí zostali až dodnes - čistí a otvorení voči sebe navzájom, jednoduchí a obyčajne ľudskí.
S chybami, ktoré boleli viac či menej, preskúšaní meškajúcim bocianom, generačným súžitím v jednom byte, prázdnou peňaženkou, hľadaním miesta, ktoré sa volá domov a ľudí, ktorých môžu volať priatelia. Aj tak zatiaľ nenašli miesto na zemi, kde by mohli byť tým, čím sú a boli prijatí takí, akí sú.
Miesto adrenalínu zahraničných dovoleniek adrenalín veľkej rodiny, miesto múru nastavaného do výšky chlapa okolo domu otvorené dvere pre všetkých, ktorí klopú a potrebujú miesto v srdci.
Raz podrží ona jeho, potom on ju. A občas sedia stúlení tak ako kedysi na starej drevennej stoličke v studenej kuchyni prvého podnájmu a básnia, plačú a snívajú.
Stále nedospeli. A vedia sa ešte blázniť ako v časoch, keď boli zamilovaní a všetci im hovorili: "Už vám tak nikdy dobre nebude, ako teraz..."
Vraveli im so smiechom: "Nám bude ešte lepšie!"
Prvé šediny, strata drieku, zápasy s pubertou, a hlavne s ľudskou hlúposťou a závisťou. Lebo neostali si žiť už aj tak dosť plné dni - ako málo hodín majú! - na vlastnom piesočku.
A aj tak sa ešte vedia smiať. A aj tak ešte nezatvárajú dvere pred nikým.
A aj tak sa stále ľúbia tak, až im iní závidia.
Viem, vyzerá to ako rozprávka. Pre trošku väčšie a sentimentálne deti.
Poznám ich oboch.
Možno viac, ako by sa patrilo.
