Dvere trieskajú. V rýchlosti už ani nedôjdu do celej osi otvárania. Mazanie vŕzga. Mám pocit, že sa každú chvíľu rozbije na nich sklo, upalcované vo všetkých výškach počnúc detskou oslintanou rúčkou vo veku jedného roka až po dospelákov končiacich tesne pod technologickou normou výšky dverí.
Žiada sa mi ticho.
Zastaviť aspoň na chvíľočku.
A ísť pozrieť na okamih za svoje vlastné dvere, čo robí vlastne tá Mária, ktorá je nie všetkozvládajúcou ženou, manželkou, mamou, občanom, kamoškou, sestrou, človekom, zákazníkom, zamestnávateľom, predsedom materského centra, dcérou, spolučakateľkou v čakárni u doktora, diskutérkou na blogu...
Neodpisovať na skype, ktorý mi tu žiadostivo dotieravo bliká krikľavou oranžovou.
Nevnímať roztvorenú učebnicu autoškoly na strane so značkami, z ktorých som si naposledy zapamätala niečo o nadradenosti zvislých nad vodorovnými.
Nemať nervy pri pohľade na telefónny zoznam, ktorý mi pripomína nedoriešené aktivačné zmluvy a stále sa zadrhávajúci neschopný systém štátnej správy, oberajúcej ľudí o čas a peniaze.
Nemyslieť na to, či sa páčili Jankovi pozvánky a plagáty na ples, ktoré som včera v noci produkovala a či sa Beatke podarilo zohnať DJ.
Byť indiferentná voči večne vysokej kope prádla na žehlenie, obšívanie, papierov na vytriedenie, sústavného skladišťa vecí do charity, prádla na pranie, topánok v predsieni, kade sa nedá prejsť, omrviniek pod stolom...
Nesnažiť sa zúfalo skombinovať potreby 9, 7, 5, 3 a ročnej ratolesti do jedného homogénneho celku a všektým splniť všetky ich prosby: maľovanie, hodinku pokecu medzi štyrmi očami, šteklenie, štvornožkovanie v type hava, prezeranie skvelých prváckych úspechov, a ešte všeličo inšie, čo si už ani nepamätám.
Tváriť sa, že fľaky blata na dlážke v predsieni patria k dizajnu plávajúcej podlahy z pareného duba.
Nezaoberať sa smútkom v myšlienkach na bráchu a nekombinovať možné s nemožným pri jednoduchej matematike času, kedy ostáva pramálo minút na to, aby som povedala v tichu, v pokoji svojmu drahému to, čo trápi ženu za dverami tohto rozlietaného srdca.
Netváriť sa ako hrdinka napriek tomu, že mi je na kočku a hrdlo ma zviera v bacilovej obruči.
Som už polhodinu ticho a myslím len na ticho.
Vstúpiť do seba znamená prísť nečakane a jemne, trošku ako zlodej.
Nech sa nezľaknem sama seba.
Nech si nenahodím masku.
Nech som to ja.
Ak sa objavím, dám vedieť či ešte som.
Psst...
... stojím medzi vlastnými dverami...
