Ako málo je času nechať sa dlho ožarovať Tvojou blízkosťou. Všednosť dní nám dáva len krátke záblesky zápaliek. Skôr, než preniknú a potešia, zhasnú. Skoré rána, neskoré noci. Objatia aspoň v kratučkom spánku.
Ale teraz si tu. Držím ťa a ty držíš mňa. Neutekáme si.
Rozprávame sa. Viac, ako obsah slov nasávam farbu Tvojho hlasu, tón, akým rozprávaš, melódiu reči, ktorou spieva Tvoje srdce. Kolíše ma to rovnako, ako roztopašný vietor konáre stromov v parku.
Je mi dobre.
Trochu sa naháňame s deťmi okolo obrovských kmeňov. Preliezame po spadnutých drevených obroch z poslednej letnej búrky. Ešte krásne voňajú živicou. Odniesla by som si ich najradšej domov.
Sme pod gaštanmi. Prví ježkovia ešte skrývajú svoje čokoládové tajomstvá, trochu nemotorne, no tvrdohlavo sa dobíjam dnu.
Na dlani mám tri malé hnedé guľky.
Bežím.
“To je pre Teba, pán kráľ“, vtláčam Ti gaštany udýchane do rúk. „Pre Popolušku boli tri oriešky, pre Teba tri gaštany. Vieš, čo v nich je?“
Smeješ sa, že mám originálne nápady a že nemáš takú fantáziu, ako ja. Že čo je tam?
“V prvom sú nové topánky. Krásne, čierne, také, ako majú u Baťu. Na sviatok. Aby si s nami mohol prežiť viac voľného času. Aby sme mohli chodiť častejšie tancovať, zabudnúť sa v divadle alebo len tak ujsť sami dvaja niekam, kde sa budeme na seba pozerať.“
Páči sa ti to.
“V druhom je robota, v ktorej sa budeš cítiť fajn, kde nebudeš musieť robiť za troch a plat dostať len za jedného a kde ťa nebudú znechucovať nejakí kolenatí plešatí šéfovia.“
Smeješ sa. Vraj aby som to nikde na verejnosti nevravela. „A tretí?“
“Tam je náš dom. Náš velikánsky dom, ktorý bude mať večne otvorené dvere pre všetkých, ktorí prídu, či už im bude smutno alebo veselo, alebo prídu len tak. Kde bude dosť miesta pre všetkých. Už aby stál.“
Vravíš mi, že som úžasná.
Ale kde.
Ja ťa iba veľmi ľúbim.
