A stále dokola po tej istej cestičke.
Výrazný hladký ryšavý outfit skvele vylízaný, zvonka mu nemožno nič vytknúť.
Celkom sympatický pes. Len nemá čas. Nohy mu automaticky bežia dopredu, akoby bol naprogramovaný niekým či niečím na celé tisícročie.
Proti všetkým dobrým, slušným psím zvykom sa ani neobzrie ani nezastane. Môže naň volať, kto chce, čo chce. Nech mu dáva čokoľvek.
Nerušiť! Blúdim!
Najviac sám v sebe.
A zas ide.
Stretám ho v daždi, v slnku, v blate. Niekoľkokrát za deň.
Z času na čas niečo oňuchá, akoby hľadal dôležitú stopu, ktorú stratil a nevie ju nájsť.
Očividne ju stále nevyvoňal na žiadnom mieste a očividne je z toho riadne frustrovaný.
Aspoň ryšavým kosákom, presne podľa šablóny štátostrany, sa pokúša sekať sny, čo sa mu kedysi snívali a ušli mimo reality zeme. Ešte stále ich chce žiť.
Pletie sa všade iným popod nohy a vôbec mu to netrhá žily.
Ktovie, kde spí a či vôbec spí.
Hnaný túžbou nájsť svoje Miesto, svoj cieľ, stráca predstavu o čase a priestore, ktorý mu nepatrí a do ktorého nepatrí on.
Akoby vravel: Prepáčte, som tu iba náhodou. Hľadám cestu tam...
Nájsť domov.
A túlať sa, blúzniť, blúdiť, vrážať, točiť sa dokola, mať pohľad štvanca, kým sa to nepodarí.
Vídam denne tmavotehlovú srsť utekajúcu niekam a nie je mi to divné.
Je skoro ako ja.
Alebo skoro ako ty.
Ako my všetci.
