Písala som ho riadne nahnevaná, zvlášť pre časť o škole. Môj syn spustil lavínu tvrdením, že jeho spolužiakovi, s ktorým sa poznáme, bolo v škole zle a vracal.
Vzalo ma to do tej miery, že hoci som sa pýtala syna, či pani učiteľka - veľmi príjemná a šikovná - nevolala jeho mame, nejak som neuhrala svoje emócie. Po dohode s Maxovou mamou, ktorá sa nemohla do školy dovolať, som po neho išla a potom doma dohriata napísala zhurta blog. Hoci mi blikala kontrolka, že pani učiteľku poznám v inom svetle, ušlo mi tam pár slovíčok, ktoré neboli pravdivé a ublížili - a to slovíčka o zbytočnom písaní telefónnych čísiel rodičov deťom do žiackej knižky.
Nakoniec napriek tvrdeniu oboch detí vysvitlo, že počas vyučovacích hodín Max v škole nevracal... i keď mu /vraj, to už neoveríme/ bolo nevoľno. Takže pani učiteľka nemala prečo volať mojej kamoške a Maxovej mame...
S pani učiteľkou som hneď potom, ako mi došli súvislosti, hovorila telefonicky, na druhý deň aj osobne a sľúbila jej nápravu. Mešká o jeden článok, nakoľko som zvažovala ako na to a skočila mi do toho horúčka môjho školáka aj ostatných detí, a pritom aj zážitok so slepotou... A pretože sa týkal môjho prváka, ktorý má pani učiteľku veľmi rád a ona jeho, zdalo sa mi celkom fajn jej ten článok len tak pre radosť venovať. Ale to neznamená, že je to všetko ok.
Isté je jedno: prestrelila som to a veľmi ma to mrzí. Hoci som sa pani učiteľke už ospravedlnila, chcem to urobiť znovu tu - pretože tu som jej renomé pokrivila.Pani učiteľka Janka, prepáčte! Bola by som rada, ak by takých učiteľov, ako vy, bolo na Slovensku a svete veľa, a myslím to vážne.
Dúfam, že naše vzťahy budú teraz také príjemné, ako boli - tak ako sme si to sľúbili...
