Tak to by som chcela niekedy vedieť, čo je na mne také očarujúce: putujem so všetkými svojimi detvákmi po miestnych obuvách, aby sme našli čosi na nohu... Do toho nevyspatá, unavená, v hlave mi lieta tisíc problémov, ktoré treba riešiť. A do toho poklona.
Nie som sama. Problém toho, čo sa javí zvonku, je všade okolo mňa. "Videla som tú tvoju kamošku Martinku... A čo je s ňou, už sa nemáme kedy ani porozprávať...?"
V okamihu mi stojí pred očami. Štíhla, šikovná kočka, ktorá vôbec nevyzerá na mamu troch detí. Vždy super oblečená, na prvý pohľad osobnosť. Asi sa málokto díva druhýkrát a hlbšie. Tie neuveriteľne smutné oči. Zdvorilé, ale stručné odpovede. Trápi sa, tuším čím. Život nie je malina. Vždy, keď na ňu myslím, o to radostnejšie si spievam "Báječnou ženskou". Mám prečo. Mňa si teda taký vyspievaný vzal. Po plese. "No super bolo, fakt... A ten štíhly, vysoký chlapík, čo mal tie fúzky, je Veronikin otec? Jáj, a to chceš povedať, že tá... no nadrozmernejšia... ehm... je jeho manželka?"
Je. A má ju rád napriek tomu, že po dvoch pôrodoch ju zliepali doktori dohromady a hormóny jej nechali "pamiatku". Má ju rád napriek tomu, že jeho manželke "dobrí ľudia" donášajú, že videli jej manžela s takou mladou, vysokou, štíhlou tmavovláskou... Je to ich dcéra. Akoby mame za slobodna z oka vypadla.
...
Fasády bývajú všelijaké. Krajšie, škaredšie, novšie, staršie... Dívať sa len zvonku a krátko býva zradné.
