A to som si to predstavovala tak idealisticky - presne podľa vyhlásenia môjho otca: "Ty si jediná z mojich detí, ktorá má najväčší cit pre auto a techniku!"
Som jediná dcéra, mám troch bratov, a tak som to nebrala z otcových úst ako lichôtku. Bol profesionálny šofér.
Lenže...trable sa začali už len posadením do žltého Wolkswagen Polo.
A to mi inštruktora milosrdne a láskavo robí sused a kamarát v jednom. Má smolu, že sa poznáme.
"Čo robíš?"
Toto je najčastejšia otázka, ktorú mi položí môj milý Gyorgi, pekne po slovensky mnou nazývaný Juraj.
Tejto otázke pravidelne predchádza zádrh, spôsobený mojou utkvelou predstavou držať všetky pedále v prevádzke. Škoda, že nemám tri nohy. Ale myslím, že Juraj sa z toho len teší.
"Heglo ti to, necítiš záber motora?"
"Nie," priznám sa bez mučenia, krátko po tom, ako ma zachránil z križovatky, kde som sa nemohla dohodnúť so spojkou a plynom.
"Vôbec nechápem, prečo to vám ženám nejde. Nie si prvá. Ale čo nemáš doma šijací stroj?" Zúfalé oči môjho inštruktora by naučili šoférovať aj kameň. So mnou je to horšie.
"Mám, ale tam je len jeden pedál." argumentujem pri spomienke na moju najmilšiu oddychovú činnosť.
"No ale tiež to stláčaš jemne a postupne. V čom je problém tu?"
"Baľšaja technika, Juraj."
"Ja tomu nerozumiem - doma ste schopné robiť desať vecí naraz. Miešate zápražku, utierate sople, polievate kvety, škrabete zemiaky, počúvate deti, telefonujete s kamoškou... a tu dva pedále vás úplne zruinujú. Som si o tebe myslel, že keď zvládaš toľko detí...
Na tento argument som teda alergická.
"A čo je to vari patent na rozum a na všetko? Možno zvládam deti. Ale niekde musím byť blbec. Tak som tu. A čo? Zbláznim sa?"
Nadôvažok, tie moje jazdy - za tmy, v poľadovici, v hmle. V meste plnom kamiónov a kruhových objazdov. /Do kelu s nimi!/ Mám už syndróm šoféra začiatočníka - idem pešo a každé auto "analyzujem" - spojka, jednotka, rozbeh, spojka, dvojka...Ták, a pribrzdíme, ide zákruta...
Sedím v aute vedľa môjho drahého. "Ty prečo chodíš do zákruty na neutrále?" Čumím na riadiacu páku, vzorne vytrénovaná mojim inštruktorom. "Neviem, mám taký zlozvyk..." Pokrčí plecami. Naše rozhovory sú už dva mesiace v aute nesmierne "romantické".
"Čo to bola za značka?"
"Kde, ktorá?
Taká guľatá, čiernym olemovaná, so štyrmi šikmými pruhmi.Videla som takú v učebnici a nemôžem si spomenúť.
To je pocit, keď po ôsmej /!/ jazde Ďuri zahlási: "Odpichli sme sa od dna."
Stálo ho to veľa. Vraj nie som kŕčovitá za volantom, keď ma ukecáva. Našťastie, napriek jeho podpriemernému výzoru má skvelý rečnícky talent a cholerický zápal. A tak sa mi rozširujú zreničky a dvíha adrenalín v krvi z historiek života inštruktorského. Alebo sa spolu rozčuľujeme nad našimi milovanými témami hudby a kultúry - lebo Ďuri je ešte aj organista.
Už to mám za pár. Povedal mi: "Ani jednému z adeptov som sa tak nevenoval, ako tebe. Si známa, srdce by ma bolelo, keby ťa vyhodili na skúškach policajti."
A čo ma po policajtoch, ja budem voziť deti, hlavne aby sa im nič nestalo.
Zajtra mám zase jazdu. A zúfalo premýšľam, ako sa to vlastne robí s tou spojkou a plynom. A čo všetko mám a nemám robiť.
O týždeň mám testy.
Neviete, kto je patrónom policajtov a adeptov na vodičák?
