Ak občas nemala síl a svet sa jej zdal krutý, nečakala kým jej slané slzy skropia tvár, vtedy nenápadne sa vzdialila od všetkých, aby sa so svojimi pocitmi mohla sama niekde skryť. Ľudia ju vždy videli len usmiatu. Nikto z nich by nepovedal, že táto kôpka šťastia okolo ktorej je vždy veselo a rušno, v skutočnosti zbožňuje ticho a tmu. Bolo to však tak. Zbožňovala ich napriek tomu, že kdesi v hĺbke svojej duše sa ich bála. Pri nich však mala pocit, akoby práve oni boli jej skutoční priatelia, akoby iba oni poznali jej skutočné JA a len pred nimi môže pokojne premýšľať nad vecami, ktoré ju trápia a nedajú jej spávať.
Svoje útočisko našla v jednej starej , ľuďmi už dávno zabudnutej bani, i keď neviem, či neexistovala naozaj len v jej mysli. Rada sa prechádzala jej tichými tmavými chodbami. Častokrát bola tak ponorená do svojich myšlienok, že nevšímajúc si, že kráča tmou zakopla o kameň alebo narazila do skalnatej steny.
Neraz do tej bane zašla a svet okolo sa tam stratil. Odrazu bola len sama so sebou. Už veľa krát poháňaná hnevom mala chuť z plného hrdla niečo vykríknuť a uvoľniť tak ten tlak, čo ju vo vnútri dusil a nedovolil jej dýchať. Nikdy to však neurobila. Bála sa narušiť tak tajomné ticho vôkol, ktoré občas pôsobilo i hrozivo. Ticho, to lahodné ticho.
Každým dňom tam prichádzala znova a znova, snažiac sa opäť na chvíľku uniknúť pred okolitým svetom a po čase sa prestala báť všetkého, čo ju tam predtým desilo.
Vybrala sa tam aj v jeden, možno povedať, že osudný deň. Plná hnevu, bezmocnosti, žiaľu a vzdoru. Mlčky a navonok pokojne sa prechádzala chodbami bane, hoci jej vnútro celé vrelo. Vrelo množstvom potlačovaného hnevu a vôbec všetkých pocitov, ktoré si nechávala sama pre seba. Dnes sa cítila ako sopka, ktorá má každú chvíľku explodovať a zničiť svojou lávou skazy všetko okolo. A možno práve preto aj napriek tomu, že si to celý čas zakazovala, sa z jej vnútra predral hrdlom von mocný výkrik. Zaskočená a stále nedokážuc uveriť tomu čo sa stalo, len nehybne stála na mieste a čakala, čo bude nasledovať. V tej chvíli sa cítila zrazu taká voľná, cítila sa akoby opitá pokojom, ktorý sa jej výkrikom vrátil do duše. Chvíľku počúvala ozvenu.
Ľudia v dedine vraveli, že ten výkrik bolo počuť až k nim, ale neviem, či to nepovedali len preto, aby mali z čoho vzniknúť klebety a príbehy.
Ako tam tak, ešte stále akoby nevnímajúc nehybne stála, z tejto chvíle pokoja prebudil ju zvláštny pocit na tele, akoby sa jej celé chvelo. Po krátkom tichu nasledujúcom po jej výkriku, zatriasli sa steny bane a zo stropu sa so strašným dunením začali na zem rúcať ťažké skaly. Zatarasili jej cestu von. Stratil sa pod nimi posledný lúč svetla jej východu.
V tej chvíli jej prebehlo mysľou nespočetné množstvo myšlienok a spomienok venovaných času. Sadla si na zem a pozerala do tmy. Nevedela prečo a sama sa tomu čudovala, ale táto zvláštna chvíľa ju fascinovala hoc si uvedomovala, že by sa jej mala báť.
V jej hlave blúdilo toľko myšlienok bijúcich sa o pravdu s jej spomienkami. Začala premýšľať nad tým, čo všetko sa v minulosti stalo a čo všetko urobila, začala premýšľať nad tým čo by bolo správne urobiť teraz.
Myseľ jej začali okupovať len samé smutné a zlé myšlienky. Snažila sa, no nevedela sa z nich vyslobodiť. V tej chvíli ju napadlo len jediné riešenie. Zapálila sviečku, aby jej žiariaci plameň mohol pohltiť všetok kyslík zatiaľ čo jej telo bude pomaly zaspávať a až sa kyslík minie, nakoniec prestane dýchať a umrie. Vo svojom vnútri zmierená s predstavou smrti si predstavovala svoj pohreb. Pár ľudí stojacich okolo čiernej diery pod jej truhlou. Niektorí známi, niektorí cudzí. Len tak tam stoja a možno, ak si to budú okolností vyžadovať, niekomu z nich vyroní sa falošná slza. Nebola to pekná predstava, no nezáležalo jej na tom. S akousi zvláštnou radosťou čakala na to, kedy s plameňom sviečky vyhasne i jej život.
Zahĺbená do myšlienok si zrazu spomenula na seba a na to aká kedysi bola. Spomenula si, ako vždy za všetko bojovala, ako sa bila i za tie najmenšie hlúposti, ktoré bežní ľudia považujú za nepodstatné a bezcenné, no jej však dodávali silu. Možno práve táto spomienka v nej prebudila výčitku. Rozpamätala sa na to, ako sa dokázala tešiť aj z maličkostí, vediac, že len takto sa dokáže tešiť z veľkých vecí, ktoré mali prísť.
Zrazu jej toho všetkého prišlo akosi ľúto.
Ako ju mohlo napadnúť sa len tak vzdať skalám a nebojovať s nimi? Veď nepredstavovali ani zďaleka takú prekážku, ako už v svojom živote mnoho krát zdolala.
Odhodlaná ďalej žiť sfúkla plameň sviečky, ktorý si poctivo kradol kyslík a znemožňoval jej tak čoraz viac dýchať. Po tme nahmatala skaly, ktoré jej zatarasili východ a začala ich pomaly odhadzovať.
Kyslík sa rýchlo míňal. Dýchalo sa jej čoraz ťažšie, no myseľ mala náhle tak čistú a cieľ jasný – bojovať a nevzdať sa šance tešiť sa z bežných vecí v živote. Môcť sa radovať z vetra, ktorý jej vial do vlasov, z tichého dažďa, no i z búrky, radovať sa z plaču, no i z veselého smiechu. Zrazu bolo toho toľko prečo sa oplatí žiť. Nikto a nič jej predsa nestojí za to, aby umrela.
Zem pod nohami sa jej jemne chvela a ona ešte s väčším odhodlaním odhadzovala ťažké skaly. Chvenie náhle ustalo a vôkol sa rozľahlo zvláštne ticho. Zdalo sa jej však iné ako predtým. Teraz akoby jej chcelo niečo povedať. Netušila čo sa deje, až kým nezačula ako sa rúca ďalšia stena. Padajúce skaly ju nemilosrdne zavalili a jej telo pod nimi ostalo bezvládne ležať. Jej duša sa potulovala po bani ako plytká hmla jemne hladiac skalnaté steny a zem, po ktorej predtým kráčala.
Ľudia v dedine sa snažili prísť na dôvod nešťastia mladého dievčaťa. Niektorí si povrávali, že ním bola nešťastná láska, iní že dievčina bola pomätená a ďalší si vymysleli zase niečo iné. Len ja som však vedela, čo bolo pravým dôvodom pretože to dievča neumrelo, umrel len kúsok mojej aj tak nesmrteľnej duše. Pochopila som však mnohé. Dnes sa už nevzdávam a to dievča v mojom vnútri vie prečo.
