Kto som? Som človek. Jedna z miliónov. Obyčajná a predsa iná, jednoduchá i zložitá. Som spleť pocitov, myšlienok a fantázii. A prečo píšem? Písanie mi dáva to, čo mi nič iné nedokáže dať. Dáva slobodu mojej duši, myšlienkam...mne samotnej. Zoznam autorových rubrík: BÁSNE, PRÍBEHY, MYŠLIENKOVÉ POCHODY, Súkromné, Nezaradené
Porozprávam Vám príbeh o jednej dievčine, možno je rozprávkou a možno príbehom skutočným,ľudia však dodnes si ho medzi sebou radi rozprávajú.Je o mladom srdci dievčaťa, ktoré stalo sa ôsmym statočným,na smutný osud jej s ľútosťou mnohí spomínajú. Možno tou dievčinou v skutočnosti som JA bola,moja malá, čierna schránka hlboko v duši ukrytá.Nezáleží však na tom, ako naozaj sa tá dievčina volá,pretože na jej náhrobku miesto mena jej sila zlatom je vyrytá.
Stratený je vietor bláznov, ktorý nám vial do krídel, stratený je zmysel, stratená je istota.Prehra je istejšia ako samotná istota a ceny útechy za dych nestojí.Hudba bije do očí a obrazy bičujú uši.Srdce je ponorené v temnote ukrývajúcej sa na dne pohára.Stratené slová, dotyky i všetko medzi nami. Stratený mesiac, hviezdy, neba viac niet.Tikot hodín, ktoré už roky stoja a milimetre lásky vliate do presýpacích hodín.
Deň čo deň presviedčam svoje vnútro, že všetko je tak, ako má byť,ono však búri sa a telo každou bunkou tvoje meno kričí.Srdce schované v hrudi plače, od bolesti nevládze viac biť, každá spomienka na čo len chvíľku strávenú s Tebou, celú ma ničí.
Porozprávam Vám príbeh o jednej mojej kamarátke. Možno je rozprávkou, možno príbehom skutočným a možno som tou kamarátkou bola v skutočnosti JA, moja malá čierna schránka ukrytá hlboko v duši. Nech však už je pravda akákoľvek, ľudia si dodnes tento príbeh medzi sebou radi rozprávajú.Vždy mi vravievala, že život je ako hodina matematiky. Spravíš chybu, chceš ju napraviť no nedá sa, zvoní. Patrila medzi ľudí, na ktorích pasovalo, že smutný šašo zabáva. To však už o nej nevedel nik. Pre ostatných bola vždy plná elánu, šialených nápadov a dobrej nálady. Jej sila ma chvíľkami fascinovala. Javila sa ako človek, ktorého nikdy nič nebolí a netrápi. Vďaka jej vnútornej sile a optimizmu sa dokonca ľuďom okolo nej zdal svet krajší a lepší. Nikto nikdy nevidel na jej tvári slzy, či jej smútkom zvraštené čelo, to bolo jej tajomstvom. Ktovie prečo to tak chcela.
Bolo krásne ráno. Navonok pokojne, no vo vnútri bijúc sa s tým čo sa stalo, som naplnená ľahostajnosťou voči všetkému kráčala do školy. Pred časom sa skončil môj vzťah s človekom, na ktorom mi veľmi záležalo. Nikdy som mu to však nepovedala kvôli akémusi zvláštnemu strachu, ktorému som sama nechápala. Až teraz som prišla na to, že to bola chyba. Stále som premýšľala, či by niečo mohlo vrátiť všetko späť. Nedokázala som zabudnúť. Každou chvíľou, verte či nie, nemyslela som na nič iné iba na neho. Na jeho oči, keď sa na mňa pozeral s výčitkou, či ho vôbec ľúbim a zároveň s iskrou, že by pre mňa spravil čokoľvek, na jeho siluetu, keď sa na jednom z našich stretnutí priblížil k vode, aby skúsil či je teplá a vietor mu prilepil tričko na telo, na naše rozhovory a pravdaže i dotyky. Na prvý bozk a husiu kožu na tele, ktorá sa objavila vždy pri jeho dotyku, na záplavu istoty, keď ma objal a na neskutočné nekončiace sa šťastie, keď ma držal za ruku.
Opäť to isté ráno a predsa asi iné.Kráčam do školy, zamyslená, opäť myšlienky na Teba.V tej chvíli akoby som zacítila jemné záchvevy zeme, mozno chvel sa i vzduch.Odrazu je všade vôkol mňa svetlo. Viac nevidím cestu. Pália ma oči a tak ich radšej zatváram.To svetlo ma ubíja.Snažím sa otvoriť oči , no stále nevidím nič, nič iba stále to isté nikde nekončiace svetlo. Snažím sa rozhliadnuť, nikde nič.
Spomínam. Spomínam na minulé chvíle, keď smiala som sa, no i na tie, keď som plakávala. Môj život akoby sa zmenil a mne sa aj napriek tomu zlému občas za tým starým cnie.Spomínam na to, ako to, čo ťažké sa zdalo tak naoko ľahko som zdolávala, človek to odstupom času všetko vidí a celé noci s myšlienkami bdie.
Nenávidím ťa za to, že mi nevoláš a že mi chýbaš,v hlave neustále tvoj hlas mi znie.Nenávidím ťa za to, ako sa na mňa dívaš,a taktiež za to, ako strašne sa mi za tebou cnie.
Keby tak stačila len vôľa, keby stačilo len zmeniť niečo silno chcieť, a DPH, čo za všetko životu nepísaným zákonom patrí, by bolo vyrovnané a splatené.Aký krásny a jednoduchý by bol takto tento náš zamotaný svet, keď z tmavého bludiska našli by cestu späť duše stratené.
Koniec mojich síl, spolu s troskami lode pomaly klesám nižšie a nižšie.More čerstvou krvou chlácholí dravé vlny, čo zúrivo sa bijú o prvé sústo.Každou sekundou sú ich besné tesáky k môjmu telu bližšie a bližšie,zúfalá hľadám aspoň jedného z vás, čo pomoc mi sľúbil, no márne, vôkol mňa je pusto. Začínam preklínať toho, kto stlačil spúšť a zničil loď moju, ťažko je vinu si priznať, prstom na niekoho iného by som ukázať chcela.Kdesi v diaľke zrazu zazriem lákavo mihať sa záchrannú bóju,srdce však ďalej ku dnu ma ťahá, záťaží je veľa.
Sedím a premýšľam, sviečka dohára a v lampe žiarovka je vypálená. Vonku svieti slnko a ja predsa sa od zimy chvejem.Márne premýšľam, prečo tvoja láska je mi dnes vzdialená.Nemôžem sa smiať, dýchať, nepijem a nejem.Spomienky ma trýznia, bičujú dušu po tebe prahnúcu,prsty klepú sa a hľadajú tvoju náruč.Pozerám na fotku, i keď už starnúcu, tíško do nej šepkám, zabúdať ma nauč.Slzy tečú po tvári a ja sa chcem zobudiť do nového rána.Do toho, keď si so mnou a rozprávajú iba naše telá.Keď zobúdzam sa s tebou a nie sama,keď som sa na teba dívala a celé noci bdela.
Kolotoč tých istých myšlienok stále krúti sa mi v hlave.Nechápem spôsobu, akým sa to stalo a čo bolo vlastne dôvodom.Zmätená bolesťou blúdim a strácam sa v dave.Dve duše ukončili svoju púť rozchodom. Bijem sa s ručičkami hodín, chcem vrátiť čas späť.Bojovať proti Tebe i mne a vôbec proti všetkému mám chuť.Akoby postavil sa proti mne celý svet,hoc snažím sa veľmi, nedarí sa mi zabudnúť.
Ako je to vôbec možné, ako človek môže takto padnúť späť,keď nechápe už vôkol seba nič, keď nechápe ho celý svet.Hlúpo opäť uveril v šťastie a dušu naivne mu zveril, po krásnom snení prišlo ráno, realita vzala mu všetko v čo kedy veril.
Vonku pofukuje vietor, studenými kvapkami dážď bičuje dušu. Človek mlčky sedí za oknom a sklo ho vraj ochráni.Do nosa bije mi zápach rozliateho tušu, papier je skrčený, slzy v očiach, duša na rozhraní. Nespočetné množstvo výčitiek, prosieb a preklínaní venovaných času.Skaly pomaly valia sa kopcom, okolo je hluk.Ich váha nevyhne sa človeku, stromu, ani pšeničnému klasu,rúti sa ako šíp, ktorý opustí napnutý luk. Kričím o pomoc, opäť som sama a vôkol len zrada a falošnosť.Bojím sa, nohy však do zeme pevne vryté mám.Akoby zomrieť tu bola prirodzená moja povinnosť.Prečo keď človek potrebuje lásku, ostáva vždy sám?
