koniec

Dve telá patriace k sebe sa stratili, duša cudzia vôkol blúdi.
Okolo znie zvuk slov a ticha padajúceho z úst.
Oči zavreté, telo pusté, bytie ničomné.
Strata, ktorá znamenala šťastie je dnes prehrou.
Vôňa vetra, vôňa slnka,, vôňa prázdnoty, všetko v jednom.
Tma oslepuje oči a svetlo je stratené na dne oceánu.
Zvuk blúdi v labyrinte zarastenom krovím.
K nebu vstúpa dym a zmiešava sa s parou preliatých sĺz.
Hmla zahaľuje diery v zemi, ktorá je nerovná.
Myšlienky pletú sa,strácajú sa skôr ako vôbec vzniknú a hlúposť vysmiata v tvári sa pýši medailov víťazov.
Strach lemujúci kvitnúce polia zakrýva ich žijúce puky.
V diaľke sa lemuje skala, ktorá zneisťuje neďaleko duniace kroky.
Farby sa začali zlievať a vytvárajú chaos.
Púť je skončená, hodiny vyschli a lúky zvädli.
Koniec práchniveniu kostí a nechutnej vône okolo.
Koniec času, koniec ticha, koniec bytia.