Pamätám si ako som sa vždy smiala,
či už ma niečo trápilo, či nie.
Či peniaze som mala, či ich nemala,
smiala som sa i vtedy, keď mi bolo na zbláznenie.
Vždy a všade som tu pre každého bola,
pomáhala som, keď som mohla, dokonca i keď nemohla.
A hoci aj ja som občas prišla na to, čo smolou sa volá,
vedela som čo chcem, za tým si stála a z miesta viac sa nepohla.
Snažila som sa stále len vpred a až ku hviezdam ísť,
či už cesta bola strmá, či rovinou prejsť som mala.
Dobre som vedela, že aj tento čas raz musí prísť,
a hoc zmeny rada mám, tejto som sa vždy bála.
Zrazu je to tu. Bez prípravy a varovaní, že už je čas.
Stále prekvapená avšak uvedomujúc si, že pre šťastie aj robiť niečo musím,
len tak tu sedím a vymýšľam lacné rými slovám , čo šepká mi vnútorný hlas.
Čo stalo sa s bojovnosťou čo vždy mi vravela : Aspoň to skúsim. ?
Čo stalo sa so mnou? Kde skryla sa moja „vo všetko" viera?
Prečo dnes už nestaviam si vzdušné zámky vraj prehnane vysoké?
Po ich kedysi, pre mňa pevných základoch zostala tam kdesi vo mne len čierna diera.
Žeby naozaj ustalo už moje srdce inak vždy tak smelo divoké?
Možno ma zaskočila tá náhlosť zmeny len,
možno ten zvláštny a nečakaný spôsob, akým sa to stalo.
Môj minulý život však už mi nestojí za to, aby som sa trápila preň,
veď žila a spravila som všetko tak, ako sa len dalo.
Asi to takto má byť a také strašné sa mi to chvíľkami zdá len,
veď v skutočnosti všetko, čo k šťastiu treba mám.
A to málo čo nemám je jeden ešte vždy splniteľný sen.
Veď koniec koncov za to , čo dnes mám, pokojne aj svoj život dám.
