svetlo

Mám strach, no zastaviť sa bojím viac. Necítim pod nohami zem a predsa akoby som kráčala po niečom pevnom.
Celé moje vnútro sa chveje. Veľmi sa bojím, dokonca si to aj priznávam, ale aj tak sa neprestávam kráčať. Moje kroky plné obáv, no predsa sú pevné a sebaisté.
Tak kráčam ďalej s nevôľou do neznáma, akoby som nič iné spraviť nemohla. Obzriem sa za seba a potom opäť pred seba. Nevidím stale nič. Nevidím už ani začiatok a ani koniec cesty.
Zatváram a otváram oči znova a znova, akoby to bol len desivý sen z ktorého sa chcem prebudiť, no nič sa nemení.
Srdce mi bije pomaly, avšak moja hruď akoby ho už viac nemohla zniesť.
Chce sa mi plakať od bezmocnosti a pálenia v očiach, ale hrdosť mi to nedovolí.
Presviedčam samu seba, že sa nič nedeje a pridám do krokov ešte viac falošnej odvahy a kráčam rýchlejšie. Ešte stále nič.
Snažím sa na to nemyslieť a bezmyšlienkovito ísť ďalej, nepomáha to.
Chvíľkami cítim na koži chlad, potom teplo, v duši blaho a zároveň niečo, čoho sa desím.
Neviem prísť na to, čo sa deje.
Pozorujem všetko okolo.
Zvnútra tlačí sa na povrch desivý výkrik plný sily, ale ja zvieram ústa ešte silnejšie ako predtým , snažím sa tomu zabrániť .Nech sa deje čokoľvek, nemôžem ukázať, že sa bojím, to nejde .
Opäť otváram oči plné odhodlania a vtom niečo zazriem. Je to otvor. Otvor v tomto temnom svetle žiariacom všade vôkol. Rozbehnem sa k nemu. Je malý, sotva sa do neho zmestí pol môjho tela.
Stojím pred ním.
Odrazu je okolo mňa veľa ľudí, poznám však len pár.
Vydýchnem si. Zdá sa, že už je koniec. Teším sa na to, že opäť uvidím svojich priateľov a vôbec všetko to , čo sa predtým stratilo vo svetle.
Plná elánu nakuknem do otvoru. Vidím cestu, leží na nej mŕtve telo.
Prichádza sanitka a ľudia sa rozostúpia. Lekár podíde k telu, pozrie sa mi očí, privrie ich a povie : „ Je neskoro".