Keďže (akože Slováci) sme v poslednom období značne„kapitalistickí“, musíme sa všetci zamyslieť nad tým, kde a kedy sa tovšetko začalo. Snažme sa na to pozerať z dávnejšej minulosti, keď sme sivšetci svorne mysleli, že všetci sú si rovní a všetci majú právo chodiť dokina, či divadla za jednotnú najnižšiu cenu. Nemýľme si to so skutočnosťou, žesa o to snažíme znova. To je len výplod človeka, ktorí žije úplne inde,pretože je srdcom i dušou (rodinnú kasu nevynímajúc) typickým príkladomrodeného kapitalistu s nemožnosťou premýšľať o svojich slovácha skutkoch a má sa tak rád, má tak silné ego, že mu ešte šijú ajkošele s jeho monogramom, ktoré potom pyšne rozdáva svojim„vylížriťkolegom“. Vôbec nemyslí na budúcnosť. Na nové generácie, ktoré musiabyť ku kultúre a s kultúrou vychovávané! Že investovať do vzdelaniaa kultúry (samozrejme nevynímajúc zdravotníctvo) sa oplatí viac, ako pchaťruky do vrecák nadnárodným spoločnostiam, ktoré toto vnímajú len ako zábavua zážitok pre svojich zamestnancov.
A tu niekde nastal ten zmätok, pre ktorý sme stratiliduchovný rozmer a namiesto zážitku sme sa začali venovať tomu, kto má čohoviac a snažili sa ho o to obrať (a keď nie obrať, tak udať). Kultúru(najmä ľudovú) sme odsunuli úplne nakoniec a čo sa týka vzdelania, to smejednoducho prespali na vavrínoch. Kto mi vysvetlí, prečo sa stále učíme zosocialistických učebníc, ktoré sú len kozmeticky upravované (vypustili saslová: socialistický, práca, národ, atď.) a neprinášajú nič nové, lebo tomá jeden človek kdesi medzi štyrmi stenami predplatené na niekoľko rokovdopredu a nemáme z čoho vyberať?
Dobre, dobre, ja viem, že je to už otrepaná záležitosť,všetci sme to už stokrát počuli, ale nič sa s tým nedeje a my sastále paprčíme nad tým, že musíme dať za lístok do divadla 300 Sk, alebo nafilm do kina niečo cez 150 Sk (a muzikály, pfuj, ani nespomínať!). Stále samoceme okolo jednej a tej istej témy, ako Dunčo za chvostom, stále dokolaa nedokážeme vyjsť zo svojej ulity a nehľadáme alternatívy, ktorémáme, len sme zadubení a slepí vo svojej socialistickej výchove, žečakáme, kto nám čo hodí a toho budeme oslavovať a voliť (presne akoDunčo). Bojíme sa ísť za zážitkom, stačí nám umelé teplo domova a smespokojní! Vysvetlite mi, ako sa to mohlo za niekoľko rokov zmeniť, keď to užvyzeralo, že stojíme pri sebe a nebojíme sa hľadieť do budúcnosti? Ako?
Možno sa vám (nie, ja vám tam nedám veľké V, nezaslúžite sito, spoluobčania, všetci na tom máme viny) to zdá pomotané, ale ide ibao jedno. Aby sme si aspoň sami nesrali do vlastného piesočka, aby sme saodpútali od minulosti a hľadali možnosti kultúrnych zážitkov, ktoré násuspokoja, namiesto ukájania sa vlastnou šťavou a sťažovania, že henten sito môže dovoliť a my nie, že hentá zarába viac ako ja, a... a dajtemi už pokoj s takými rečami! Máme talenty, len sa z nich smejeme.Hráme sa na bohov, a nevieme to (to sú tí viditeľní zlodeji, ktorí satvária ako majstri športu a potom iným nadávajú do židovských neznabohov).Chceme byť Slovákmi, a pritom netušíme, čo je to národná hrdosť (a myslímesi, že alkoholik ako jediný môže hovoriť pravdu do očí iným ľuďom a to jeten správny Slovák).
Ďakujem pekne... Ďakujem vám za to, že chcem byť Slováka chcem žiť s kultúrou, ktorá je na nezaplatenie (samozrejme, ženejdem ani ja na každý brak, veď nekradnem). Chápem vás, ale pritom vásľutujem, že sedíte na svojich zadkoch, nadávate, že sa tu nič nedeje, a pritomje tu toho toľko, že ja to nestačím ani absorbovať... Zobuďte sa, prosím vás!A choďte okamžite niekam do divadla, alebo do kina, pretože ak nepôjdete,tak môžete mlčať a nie kydať na všetkých, čo vám chcú dobre...
Ďakujem, že podporíte kultúru. Vopred ďakujem, že sivstúpite do svedomia... Ďakujem...
