Myslíte, že je to nemožné? Veď stále počúvate reči o výnimočnej vláde, výnimočných ministroch, poslancoch, najprofesionálnejších profesionáloch oproti ktorým sú Kloppo a Rammer absolútne nuly.
Za nablýskanou fasádou najjagavejších, najsebavedomejších fráz je len obyčajná Potemkinová vláda, koalícia, úrady, kde 80% kusov by nemohlo pracovať ani v Kauflande pri pokladni.
(Pred pár dňami som podal na úrad vlády výzvu pánovi (súdruhovi) Ficovi. Na základe občianskej inšpekcie som si ho dovolil požiadať o sprofesionalizovanie činnosti úradu vlády. Taktiež som mu položil základné otázky, ktoré trápia zmätených občanov republiky. Bohužiaľ dodnes som odpoveď nedostal. Preto ako som sľúbil vykonal som inšpekciu číslo 2. Vôbec nič sa nezmenilo. Pripravujem ďalšie kroky.)
V deň D, XY-tého januára 2024 v podvečer, som kráčal od BA stanice smerom do mesta. Okolnosti ma prinútili ísť cez nástupište električiek, ktoré je trochu bokom a nižšie. Pokračoval som po koľajniciach smerom dole. Prechodom pre chodcov som prešiel na druhú stranu ulice. (cez Šancovú) Zvyčajne chodievam cez nadchod a Štefánikovou dole. Vtedy som sa rozhodol, že pôjdem paralelne dole a na Štefánikovú sa niekde napojím. Vedel som, že sú tam nejaké krížne uličky. Nevedel som koľko a kde. (2-4)
Po chvíli bol predo mnou nejaký park. Nebol nijako označený. Nie som Bratislavčan a nevedel som čo tam môže byť. Niektoré parky sa v podvečer zamykajú, tak som trochu váhal, ale pokračoval v ceste. Z domčeka po pravej strane vyšiel nejaký človek. O niečom sa rozprával s vodičom, ktorý kráčal do naštartovaného auta. Ich konverzáciu som nesledoval. Sústredil som sa na moju cestu. Očami som hľadal východ na druhom konci parku. Nechcelo sa mi vracať. Chlap z domčeka mi povedal: ,,Ahoj.“ Odpovedal som mu a opýtal sa ho či sa dá prejsť na druhú stranu parku a vyjsť z parku von. On odpovedal: „áno.“ Povzbudilo ma to a kráčal som ďalej. Za chvíľu som bol pri plote. Začal som hľadať východ. Doprava sa nedalo kráčať, tak som išiel doľava. Trochu ma to rozčúlilo, pretože moja trasa sa predlžovala. Po pár metroch som sa dostal do bodu, kde som sa musel rozhodnúť, či isť ďalej, kde som v tme videl len húštinu alebo zase odbočiť doľava a kráčať k budove. Vybral som si budovu.
Asi v prostriedku stavby boli sklenené dvere. Vo vnútri sa svietilo. Budova bola relatívne úzka a bolo vidieť, že sa dá prejsť na druhú stranu. Aj keď som mal trochu strach, povedal som si, že to skúsim prejsť. Otvoril som dvere a vošiel dnu. Zbežne som si narýchlo prezrel interiér. Vľavo som registroval chlapa. Ja som kráčal k dverám na druhej strane a chlap sa stratil za širokým stĺpom. Keď sme sa dostali do roviny, tak som ho pozdravil a neprestával kráčať. Nepozeral som na neho. Predo mnou boli bezpečnostné snímače. Trochu vo mne hrklo, ale chlap bol ticho, tak som vyšiel von. Keď som bol von, hľadal som východ z oploteného objektu. Zase som prešiel okolo nejakého domčeka a konečne bol na ulici. Myslím, že pri domčeku bola aj brána alebo výsuvné, bezpečnostné prekážky (puller) Keď som bol na ulici, tak som sa rýchlo zorientoval. Práve som vyšiel z úradu vlády. Nechápal som.
Obliala ma zmes nesmierneho prekvapenia, nadšenia, šťastia, satisfakcie, pocitu malého víťazstva, ale aj zmaru v akej krajine žijem. Akoby som pristál čírou náhodou rovno na hlasosmeráckom mesiaci. Pomaly som si uvedomoval, že som bol priamo vo Ficovom rajóne.
Že ten boľševický exot, ruský mužík a megamanipulátor ma na úrade bordel ako v mnohých inštitúciach po celej republike. Úrad strážili policajti alebo Bödöroví ľudia bez základného výcviku. Nemohli by strážiť ani v hypermarkete, nie to na mieste, ktoré by malo byť najstráženejším miestom v republike. Že na úrad sa môže dostať ktokoľvek a kedykoľvek, kto tam náhodou zablúdi.
Hlavou mi preblesli tie nekonečné táraniny o kalisakovej, colštokovej profesionalite. O tonách zla čo hlasosmer urobil a robí pre túto republiku. O tom ako Kaliňáková polícia 2,5 roka doručovala doručenku na súd pre pána (súdruha) Fica . O najlepších ministroch vo vesmíre. O tisíckach buzerujúcich policajtov, strážnikov, SBSkároch, zákazoch, príkazoch a usmerneniach na každú hlúposť, ktorých je viac ako v Sev. Kórei. O migrantoch, ktorí veselo prekračujú hranice, ktoré strážia Ficovi pandúri.
Hranol a celý hlasosmer boli nahí ako v Andersenovej rozprávke.
Film pokračoval. Že tejto republike vládnu kapitálni idioti, ktorí nie sú schopní zabezpečiť ani najzákladnejšie funkcie štátu. Zo záhrobia môjho podvedomia sa mi vynorila spomienka na Mathiasa Rusta, ktorý za totality pristal lietadlom na červenom námestí v Moskve. On musel vyvynúť aspoň nejakú snahu a invenciu. Ja som len ťažil z kapitálného bordelu hlasosmeru.
Chcelo sa mi kričať túto novinu na všetky strany, na celé Slovensko.
A od úžasu som si išiel dať pivo.
Ľutoval som len jedno, že som to neidentifikoval včasnejšie, aby som išiel vybrať 50 000 EUR na charitu z bezodného šuplíka nášho všemocného vládcu.
Realita života rýchlo vystriedala eufóriu. Zabudal som. Po pár dňoch mi docvaklo, že to asi nie je len megasranda. Tak som kontaktoval našeho hrdinu.
Priamo na podateľňu úradu vlády som 30.januára 2024 odniesol list. Vedel som, že email by hodil do koša ako to robia všetci politici na Slovensku i v EU parlamente.
Vyzval ho aby sa vyjadril k neporiadku vo svojom úrade, aby urobil poriadok a odpovedal zmäteným občanom Slovenska na pár otázok. Samozrejme mi neodpovedal.
Tak ho verejne prosím:
Pán (súdruh) R. Fico buďte konečne chlap. Vyvoďte zodpovednosť voči zlyhaniam jednotlivca RF. Prestaňte už s tou odpornou hrou na profesionálne vedenie krajiny a odstúpte. Ste notoricky klamár, arogantný hulvát a len z titulu svojej nadradenej pozície urážate 5 miliónov obyvateľov Slovenska. Porušujete ľudské práva, zákony, ústavu. Neviete zabezpečiť ani základne funkcie na úrade vlády, nie to ešte v štáte. Okrem slobody pre 240 hlasosmeráckych zločincov, pár kšeftov pre našich ľudí na Ukrajine a štátnych firmách, prakticky ani nemáte žiadnu motiváciu pre zlepšenie života občanov krajiny. Okamžite si stopnite tie opulentné platy čo ste si vykúzlili.
Nie ste hoden pokračovať ako predseda vlády Slovenska, krajiny EU.
Cпасибо. До свидания.
(Zámerne neudávam dátum. Nie je to chyba strážnikov, ale len a len hlavného gazdu na úrade vlády, pána (súdruha) R.Fica, prípadne jeho ministra, ktorý má na starosti jednotky na ochranu ústavných činiteľov. Zase by sa oprášili frázy o prekvapivom zlyhaní jednotlivcov. Ono je to v podstate zlyhanie jednotlivca. Bohužiaľ na najvyššom mieste. Tam sa ale hlasosmerácky Matrix nikdy nestačí dopracovať. Delegovanie chýb tam funguje skutočne na profesionálnej úrovni. Naši ľudia ostávajú čistí ako ľalie. )
