Jednou z ,,úspešných“ manipulačných metód boľševického režimu bolo prísne utajovanie, či gumovanie skutočnej histórie a ľudí. V učebniciach neexistovali žiadne čistky, vraždenia a zatýkania v 50-tých rokoch. Neexistoval rok 1968, ani normalizácia. Neexistovali žiadne gulagy a milióny zavraždených ľudí. Neexistoval hladomor na Ukrajine. Zo dňa na deň prestali existovať športovci, ktorí emigrovali. Tí, ktorí boli aktívnymi účastníkmi dobových udalosti si na ne spomínali. Nové generácie sa už učili ,,lepšiu“ históriu, ktorá bola vyčistená od udalosti, ktoré nepasovali vyvoleným a ktorú manipulatívny režim potreboval na ovládanie más. Pamätníci nesmeli na verejnosti a v školách spomínať skutočnú históriu. Kto sa vzoprel bol perzekvovaný.
Od roku 1951 sa nesmelo v celom Československu pripomínať a sláviť deň vzniku samostatnej Československej republiky. Slávil sa ako deň znárodnenia a bol vyhlásený za významný deň Československej socialistickej republiky. Ako sviatok vzniku republiky sa mohol začať sláviť až od roku 1988.
Prišlo mi clivo keď sa v svetových médiach objavila fotka s nasvietenou najvyššou budovou sveta Burj Khalifa v Dubaji vo farbách českej a predtým československej vlajky. Chcelo sa mi hlasno kričať, keď som si prečítal, že je to preto, že česká republika oslavuje deň svojho vzniku. Bol to len kus pravdy, pretože pred 102 rokmi vzniklo Československo.
Mohli sme mať 15 minút svetovej slávy, ale máme nič. Prečo? Pretože ešte 31 rokov po revolúcii nie je vznik Československa na Slovensku štátnym sviatkom. Nech si o spoločnej histórii s Čechmi myslíme, čo chceme stále ešte je okolo 65% populácie, ktorá sa v Československu narodila.
28.10.1918 bol deň D. keď Slováci začali prvý krát slobodne dýchať a budovať časť spoločnej i svojej republiky. Keď sa odveký sen ľudu stal skutkom. Je to najsilnejší historický medzník dejín. Sviatok musí byť na rovnakej úrovni ako vznik samostatnej Slovenskej republiky a 17. november. My nemôžme žiť ako v 50-tych rokoch a tolerovať neúctu k dejinám.
Pokiaľ nemáme sebavedomú odvahu si to priznať a necháme sa manipulovať tými, ktorí potrebujú mať falošnú históriu ako za komunizmu, tak máme len minimálnu šancu sa odraziť od dna.
Do zabudnutia sa odsúva nie len vznik samostatného Československa, ale aj iné vredy minulosti, ktoré nesvedčia o ničom pozitívnom v histórii nášho národa. Bojíme sa Tisa. Bojíme sa arizácie. Nehanbíme sa do súťaže o najvýznamnejšiu osobu histórie zaradiť normalizátora a vraha Gustava Husáka, ktorý zničil život desiatky tisícom ľudí. O masových KGBackých tréningoch ŠTBákov a nomenklatúry vieme veľmi málo a ani to nevieme použiť. Veselo tak medzi nami pobehujú tisícky cvičených demagógov, ktorí majú znalosti o ktorých si myslíme, že ani neexistujú a robia si čo chcú. Ako tak sme schopní odsúdiť fašistov, ale presvedčených glosátorov komunizmu stále verejne tolerujeme.
Presne tu musíme hľadať korene bizarných zistení, že tu odhaľujeme sofistikovaný systém štátnej kriminality v justícii a polícii. Že tu máme tisícky plagiátorov a ich tútorov, ktorí fungujú akoby 17.november 1989 ani nebol. Že tu 1/3 pedagógov holduje konšpiračným médiám a tí istí ľudia deformujú naše deti. Že ŠTBák Bureš vlastne ani ŠTBákom nebol i keď sú na neho desiatky strán materiálov. Že jeden deň oslavujeme svetoobčana M.R. Štefánika a na druhý deň posielame jedovaté signály nenávisti všetkým zahraničným Slovákom. Že nám tu hlasosmerácka vláda zahibernovala ÚPN a tzv. historik M. Pulmann sa už prebádal k tomu, že i stalinizmus bol vlastne demokratický.
My tu len ticho stojíme a necháme sa fackovať z každej strany. Občas niečo lajkneme na facebooku, občas vyrazíme do ulíc, ale o kontinuálnej zmene nemôžme začať ani snívať, lebo nemá reálne predpoklady.
História nemôže byť lepšia ani horšia. História len je. Je jednoducho naša. Čím viac sa tej britkej pravdy bojíme, tým väčšie rany v budúcnosti budeme dostávať. Logika života nepustí.
