človek ktorý rád počúva príhody zo života iných ľudí, prípadne sa sám rád stáva aktívnym účastníkom príbehov Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
,tak som si povedal:“Keď mi suseda povedala, aby som sa netrápil pílením vŕbových haluzí, že je muž to popíli hneď, keď bude mať čas.“ Poviem na rovinu potešilo by ma to. Ku konárom je zlý prístup, tak ich najprv nad pílim, potom trochu osekám a tak pokračujem až pokiaľ sa mi konár nepodarí povaliť. Pot zo mňa tečie, veru už nemám toľko pary ako voľakedy. Haluze odpratávam na pahrebu, dosť sa ich tam nahromadilo.
V našej dedine bola jedna rómka ktorá sa volala Terezka. Tá bola známa tým, že každý deň chodila po dedine po pýtaní. Obchádzala domy s kanvičkou v ruke a pýtala sa domácich, či im neostalo nejaké jedlo, ktoré by jej mohli podarovať. Keď jej niečo dali, ona si to položila do kanvičky a pobrala sa pýtať k iným dobrým ľudom.
Mali sme mať prehrávky. Tak sme v Základnej umeleckej škole volali koncert žiakov určený pre rodičov, aby videli, ako ich deti napredujú. Len na upresnenie, žiaci hudobné skladby hrajú spamäti. Jeden môj žiak mal zahrať na klavíri. Postavil sa pred nástroj a potichu si akoby sám pre seba povedal:“Ja to asi nedám.“
Kamarát , keď ho podvečer prepadne túžba vidieť ľudí, ide do miestneho pohostinstva. Raz, keď tam popíjal, tak ho štamgasti začali podpichovať: „Ty by si určite nevedel zahrať na heligónke! Doneste, uvidíte!“ zastrájal sa tento.
Zapáliť oheň na otvorenom ohnisku v tejto zime je veru veľký problém. Pár krát sa mi oheň aj rozhorel, ale čo z toho, keď po chvíli zhasol. Bola to asi moja chyba, lebo som od neho odbehoval píliť vŕbové konáre. Pílim ich preto, lebo sused na mňa asi zabudol. Sľúbil mi, že ich popíli, ale zrejme asi teraz nemá na to čas. No, nič to urobím to aj sám, akurát mi to bude trvať dlhšie.
Manželia navonok žili vzorne. Vychovávali deti v duchu katolíckej viery. Ale láska, tá medzi nimi vyhasla už veľmi dávno. Medzi mužom a ženou to už dávno neiskrilo. Muž z tohto začarovaného kruhu chcel vyjsť. Rozmýšľal o tom často-krát v noci, keď sa prebudil z krátkeho, nepokojného spánku.
Bol všedný podvečer. Žena išla uspávať dcérku. Po hodine toho nechala. Dala jej knižky, nech si ich pozerá. Ale tá začala o chvíľu mrnčať. Tak som išiel skúsiť šťastie s uspávaním ja. Skúšal som na ňu: „Zajko hajá, pipinka hajá... prebrali sme všetky zvieratká, ale nezabralo. Od susedov sa stále ozývali melódie, raz akoby to boli varhany, inokedy píšťala, chvíľami sa mi zdalo, že sa sused učí hrať na fujare.
Priniesla som domov synovi čokoládu a strapec banánov. Keď som mu ich dávala, tak som mu povedala:“Rozdeľ si čokoládu aj banány tak, aby Ti vydržali celý týždeň. Syn sa zamyslel, potom sa pozrel na mňa a povedal: Mama, Ty si asi musela ohlúpnuť, keď Ti teraz v práci dávajú menej peňazí ako v minulosti.
Večer si zvyčajne uvarím čaj. Preto aj dnes som postavil na platničku variča čajník s vodou a cukrom. Nechcelo sa mi čakať v kuchyni pokiaľ voda zovrie, tak som išiel pozerať do izby na televíziu.
Staviam dom. V autobuse som sa stretol zo známym z ulice, kde stojí novostavba. Ten mi vraví:“Tvoj pes si všimne každého kto ide okolo novostavby. Hneď sa rozbreše. Nepovedal som mu na to nič, veď, ako som aj mohol? Psa som vzal po letnej pracovnej sezóne zo stavby domov, lebo ho nemal kto každý deň kŕmiť.
K nebu stúpal modravý dym z veľkého ohniska. Pozeral som sa naň a bolo mi dobre. Oheň blkotal jasným plamenom. Dym z horiacich konárov jaľše, vŕby a agátu mi šteklil čuchové bunky a vyvolával vo mne spomienky na detstvo strávené pri pasení kozy. Belina sa volala. Mala viac rozumu ako ja. Vedela sa pohnúť domov, keď cítila, že je už napasená. Najviac neznášala, keď ju otec priviazal ku kolíku a ponechal ju pod starou štrekou samu.
Rozprávali sme sa zo susedom, že za orechové drevo sa dá získať celkom slušná suma, keď sa predá do dýharne alebo stolárovi. „Veď, hej, vraví sused, rozum z toho zostáva stáť, pekné orechy po vrchoch ľudia vypilujú, nehľadiac na nič. Čoby nevypílili, keď je ich a potrebujú peniaze.
„Šéfko neuveríte, vyletel som, hovorí elektrikár bývalému predákovi elektroúdržby. Ne vrav a čo takého sa Ťa spýtal, že si nevedel? Nič, normálka, vytiahol som si otázky z vyhlášky o vyhradených technických zariadeniach. Niektorí boli bledí už pred skúškou, ale so mnou to nerobilo nič. Rozmyslím si, čo budem odpovedať a vravím jednu otázku za druhou, všetky tak ako som sa v duchu pripravil. Pri najťažšej otázke, porucha na hlavnom vypínači, keď som už všetko povedal sa ma predseda skúšobnej komisie s privretými očami pýta: A čo ešte?
Raz večer, jedno malé dievčatko trucovalo. Sedelo smutné v kúpeľni na koberci a nechcelo ísť spať. Jej ocka to nahnevalo. „“Hybaj spať. Nič mu na to neodpovedala. Tak ju chytil a odviedol do postele. Neustále mu vŕtalo v hlave, čo sa to s ňou, len stalo. Hádam sa s ňou skúsim porozprávať, napadlo ho. Po chvíľke vzájomného oťukávania sa mu podarilo nadviazať s ňou kontakt. Plačlivo mu priznala: Ja by som už chcela byť dospelá, tiež by som chcela rozkazovať.
Kolega má taký zvyk, chodí na obed o pól jednej. Ani o minútu skôr, ani neskôr. Minule predložil panej čo vydáva obedy lístok. Tá, po jeho prezretí mu povedala:“Obedy nemáme? On, ako keby ju vôbec nepočul. Prídem o dvadsať minút. O dvadsať minút sa z taniera ešte riadne parilo, ale obed bol tak, ako chcel.
„Bol som Ti v bufete na polievku,ale som sa jej nedočkal posťažoval sa v dielni kolega. Pýtam sa tej mladej za pultom: Kedy ju budete vydávať? Až sa uvarí. Teda, keď neviem začiatok vydávania polievky aspoň sa dozviem dokedy ju budú vydávať.
Pri mojom zamestnaní často navštevujem sklady guľatiny na odľahlých miestach. Čo čert nechcel, v decembri som sa na jednom z nich zdržal dosť dlho. Posledným autobusom som sa dostal do najbližšieho mestečka. Na autobusovej zástavke pozerám ďalšie spoje, ale nikde nič. Rozhodol som sa, že skúsim šťastie v hoteli. Recepčná ma s úsmevom na tvári vyviedla z tohto omylu vetou:“Všetko máme obsadené.
Rád čítam horoskopy, aspoň v poslednom čase. Ako hazardný hráč, odkrývajúci kartu za kartou, hlcem písmenká zaručených právd znamení. Verím im hlavne vtedy, keď mám pred sebou týždeň radostných prekvapení.
Ocitla som sa na razcestí života. Nič ma nebavilo. Pomaly vo mne dospievalo rozhodnutie, niečo so sebou urobiť. Lenže čo? Kamarátka mi poradila jednu rómku. Bolo to síce trochu od ruky, ale prečo nie, ak ma to niekam posunie. Veru posunulo.
Muž prišiel domov veľmi hladný a hneď vo dverách sa pýtal ženy. „Máme niečo jesť? Žena mu s pochopením odpovedala: Hneď Ti niečo spravím. Veď preto, lebo som taký hladný, že by som aj tú jedinú rybku z akvária aj surovú zjedol.
