človek ktorý rád počúva príhody zo života iných ľudí, prípadne sa sám rád stáva aktívnym účastníkom príbehov Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Lavička v čakárni na železničnej stanici poslúžila neznámemu pánovi ako kanapa. Napriek jasnému upozorneniu, že uvedené zariadenia sú určené prednostne na sedenie cestujúcich čakajúcich na príchod vlakov. Nevedno, čo ho primälo stráviť noc na takomto nepohodlnom lôžku?
V záhrade rád experimentujem. Tak to bolo aj s kukuricou cukrovou. Počasie mi prialo. Bolo príjemné leto. Každé ráno i podvečer som hadicou pokropil celú záhradu. Kukurica rástla doslovne ako z vody. Verte, či neverte, merala štyri metre.
o ľuďoch čosi, akože pozabudnú pri presťahovaní prehlásiť adresu. Zrejme ste sa s tým stretli asi viacerí. Sused sa odsťahoval, ale pani poštárka znovu a znovu doručuje poštu na jeho pôvodnú adresu. Raz, či dvakrát ste ochotní, takúto poštu vrátiť na poštu s tým, že dotyčný zábudlivec sa od Vás presťahoval, trebárs na susednú ulicu. Samozrejme pokiaľ to viete.
Bola som na návšteve u kamarátky. Jej mamička pracuje ako sestrička u lekára. Kamarátka, keď som sa už chystala ísť domov mi vraví:“Dám Ti niečo pre Vašich.“ Otvorila dvierka na kredenci a tam boli na poličke od vrchu až po spodok bonboniéry. Keď tak nad tým rozmýšľam, asi všetky druhy čo sa u nás vyskytujú v obchodoch. Kamarátka mi hovorí:“Tie po záruke konzumuje u nás už iba starý otec, ten vydrží všetko. Tie pred ukončením záruky, dám Tebe. Bolo ich za jednu igelitku.
Maturita spolu s osvedčením o odbornej spôsobilosti elektrotechnika podľa § 21 vyhlášky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny je veru dobrá vec, len čo z toho, keď mi chýba prax v odbore. Bez nej Vás nikde nechcú. „No, nič to skús najprv, ako robotník, možno sa časom nájde aj miesto elektrikára, hovorí mi mama. Akurát robili nábor vo firme na spracovanie plastov v susednom mestečku. Tak a už som operátorom výroby na linke na výrobu okenných rámov. Ako to honosne znie, keď to čítate v inzeráte regionálnych reklamných novín.
Po skončení strednej školy, som pracovala ako úradníčka na mestskom úrade. Otec, poštár bol na mňa veľmi hrdý, znamenalo to slušné postavenie v našom meste. Mňa však táto práca nenapĺňala, nemala som vtedy ani vážny vzťah so žiadnym chlapcom. Tak som využila možnosť, zúčastniť sa duchovných cvičení v Ríme, ktoré trvali dva týždne. prosila som všemohúceho, aby mi dal nejaké znamenie, kde chce, aby som našla zmysel môjho žitia.
Stretne sa primerane situácii oblečené nič a štíhla zápalka s prekrásne vytvarovanou hlávkou na dôležito sa tváriacom úrade v presklennom výťahu. Nič sa jej dôveryhodne pýta: Aj ty ideš na tú schôdzu? Zápalka s očami ukrytými za tmavými okuliarmi smutne odpovedá: Nie, ja som vyhorená. A ty?
„Boj sa asi nikdy neskončí,“ som si v duchu povedal, keď som prišiel na lúku. Čakala ma tam poriadne vysoká tráva a znovu narastené rastliny, ktoré suché v ohni tak zaujímavo pukajú. Vysadené stromčeky sa strácali v tejto húštine. Privezená kára ma zlákala pustiť sa do džungle rastlín. Z nich osamelo vytŕčal orech. Pri ich odtínaní kosákom som sa cítil ako cestovateľ raziaci si cestu s mačetou v ruke bambusovým hájom. Tieto rastliny napité vodou sú aj ťažké, tak som sa veru aj zapotil kým som ich vozil na kompostovisko.
vravievala moja mama. Pýtam sa kamaráta:“Kde robíš? U Stana, šoféra, vozím autom, čo si u neho ľudia objednajú. Ako zamestnanec? Nie, na čierno. Som na telefóne a keď treba, vezmem auto a idem. Nebojíš sa. Nie, už ma viackrát zastavili policajti a rozprávku o tom, že na požičanom aute si potrebujem pre seba doviesť materiál uverili. Keď inšpektorát práce robí na cestách raziu, Stano mi zavolá a ja sa im vyhnem, po inej ceste.
V ten deň pršal drobný dážď, keď som išiel do supermarketu robiť anketu. Všetko by bolo v pohode, len keby ma tak neboleli nohy. Budem konkrétny lýtka. Asi je to tým, že som sa včera pri kosení záhrady umoril. Po hodine postávania za pokladňami prišli na mňa mdloby. „No do riti, uľavil som si v duchu. Ešte tu odkväcnem s tabletom v ruke.
Asi to poznáte všetci, žena niečo tvrdí a vždy sa medzi počúvajúcimi najde muž, ktorý povie, že to nie je tak. Ale, že je to práve inak a bodka. Najhoršia kombinácia je, keď jej to povie jej vlastný muž. Cíti sa oprávnene urazená a sklamaná. Ten, čo ju mal podržať a taktne mlčať, div, že jej nepovedal, mlč a netrep.
Ďalej ísť študovať sa mi nechcelo. Dosť bolo mučenia aj tie štyri roky po základnej škole. Vytrvalo som prezeral regionálne noviny, či nenájdem inzerát ponúkajúci nejakú prácu aj pre stredoškoláka bez praxe. Operátor linky na výrobu plastových výliskov ma zaujal. Aj keď som si nevedel dosť dobre predstaviť čo má akože taký zamestnanec na starosti, chcel som si to vyskúšať. Napodiv, prijali ma. Po vysvetlení, ako taký vstrekolis plastov pracuje, som začal na ňom pracovať. Usiloval som sa, aby mi práca išla od ruky, ale na konci pracovnej smeny som bol s množstvom urobených výliskov ďaleko za dennou normou. No nič to, zajtra to bude lepšie, pomyslel som si, keď som opúštaľ svoje pracovisko.
Milujem riziko, napätie mi robí dobre, chcem byť neustále v pohybe, nečinnosť ma ubíja, preto som sa rozhodol ísť na hĺbkový prieskum. Najprv som však musel skočiť medzi neznámych ľudí a urobiť s nimi rozhovor. Dnes som opäť na ceste, cieľ nám presne vytýčili, priniesť informácie, nenápadne, ľudia nesmú nič zbadať, má to vyzerať ako nezáväzný rozhovor náhodného chodca. Neustále nám vtĺkali do hlavy, dobre si to premyslite, oblečenie prispôsobte terénu tak, aby ste bez problémov zapadli do prostredia kde sa budete pohybovať. Zabudnite na gestá, ktoré sú pre Vás charakteristické, ste neutrál, Váš názor nás nezaujíma, chceme to vedieť od nich.
Trápila ma už dlho. Trónila na čiare života, kdesi uprostred. Pripomenula sa mi vždy, keď som musel niečo stisnúť ľavou rukou. Pracujem ako návrhár strojov. Niekedy Vás nič nenapadá a tak iba neprítomne hladíte a čakáte na nápad. Oči mi nevdojak padli na kružidlo. Vzal som ho do pravej ruky a rozovrel som ramená od seba. A potom ako rytec som sa jeho hrotom pustil pichať po obvode bradavice. Postupoval som systematicky.
Žena sa dala presvedčiť a kúpila sedem ovocných stromčekov, aby sme mali čo vysadiť na šachtu. Tak sa volá lúka, ktorú sme doteraz iba čistili. Vybrali sme sa spoločne ich posadiť. Teda ona s chlapcom autom aj s náradím. A ja s károu a so stromčekmi peši. Sadenie mi dalo poriadne zabrať. Niežeby zem bola tvrdá, ale bolo v nej dosť skál a tak som stromčeky zasýpal zemou z už predtým vykopaného jarku. Slniečko výdatne pripekalo, nepomáhalo mi ani neustále pochlipkávanie vody. Radosť som mal iba z ohníka, ktorý sa mi podarilo zapáliť z donesených kartónových škatúľ. Hrubé vŕbové konáre ešte stále nechceli veľmi horieť, asi v nich bolo ešte veľa vody.
Vracala som sa ako zvyčajne dosť neskoro večer z práce. Najkratšie to mám cik, cak cez mesto, chcela som povedať krížom, ale tak sa v meste nechodí. Pri banke som videla na trávniku ležať neznámeho staršieho muža. Ozvala sa vo mne ľudskosť, napriek tomu, že som bola dnes už dosť unavená. Zohla som sa k nemu, chytila som ho rukou za plece:“Čo sa Vám stalo?“ Po chvíli s nechápavým úsmevom zareagoval:“Asi som prebral.“
V obchode som hľadal zápalky. Keď som ich nenašiel na mieste kde obvykle bývali, spýtal som sa predavačky:“Kde máte zápalky? Rukou ukázala pred seba. A to, má čo znamenať?
Nebudete veriť, stalo sa. Ráno som dorazil na Šachtu, tak sa vola ta lúka, kde mam rozloženiu veľkú pahrebu, čo väčšinou nechce horieť a kde pílim vŕbové konáre. Z minulého týždňa ostali na zemi tri hrubé konáre, keď prišiel susedovie syn, že až ich nechcem, tak že on by si ich odpratal k nim. Vravím mu :“Myslel som, že si ich vezme sused od naproti, ale ten zrejme nemá kvôli samej robote, si po ne kedy prísť, tak si ich zoberte Vy, aspoň tu nebudú zavadzať.
Doma je už podvečer na nevydržanie. Je nás tu pokope priveľa. Mám chuť na sladké a moji bratia tiež. Doma sme radi, keď máme čo jesť, nieto ešte kupovať sladkosti. Tak sa mi traja poberieme do obchodu, akože „nakupovať.“Vrecká máme prázdne, peňaženku nepoznáme, veď aj načo, keď nakupujeme za päť prstov a šiestu dlaň.
Stretol som známeho. Po chvíľkovom otukávaní nasledovala v nasledovala aktuálna otázka:“Kde robíš?“ Odpoveď ma šokovala. Bolo málo objednávok, tak som prerušil živnosť a prihlásil sa na Úrad práce. Ale ináč pracujem pre jedného dodávateľa montážnych prác v zlievárni hliníka.
