Teodor Komenda
Pár poznámok na okraj
Prečítal som si podľa vydavateľa:“ďalšiu skvelú francisovku!“, nazvanú:“Dostihový detektív“ a nič. Veru nič to so mnou nespravilo.
človek ktorý rád počúva príhody zo života iných ľudí, prípadne sa sám rád stáva aktívnym účastníkom príbehov Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené

Prečítal som si podľa vydavateľa:“ďalšiu skvelú francisovku!“, nazvanú:“Dostihový detektív“ a nič. Veru nič to so mnou nespravilo.

Ozýva sa z ohniska, kde spaľujem odpad z lúky. Spôsobujú ho obrovské červenohnedé rastliny. Zvuky prichádzajú nečakane, nikdy neviem kedy sa komôrky v týchto rastlinách nahrejú a puknú. Na lúke klčujem narastené vŕby a agáty. Jedna vŕba mi dáva riadne zabrať. Nie a nie odpíliť jej hrubé konáre. Sused z ľavej strany pozemku mi vraví: “Netrápte sa s tým, keď bude pekný čas, tak ja Vám to odpílim reťazovou pílou. Potešil ma jeho záujem.

Bol som už poriadne hladný, keď som vošiel do staničnej reštaurácie, niečo narýchlo zhltnúť. V ponuke, ma oslovili halušky. Našiel som si voľný stôl. Keď som naň položil tanier, vtedy som si spomenul, že nemám lyžicu a žeby ih bolo dobre niečim zapíjať. No nič to, kúpil som si pohár kefíru, beriem lyžicu a idem naspäť. „Čo nevidím, na haluškách sa už niekto hostí.

Často krát som o tom premýšľal, či by orgány inšpekcie práce mali reagovať na podnety, ktoré sú zverejnené prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov alebo len trpezlivo čakať, či sa zodpovední zamestnanci náhodou v organizácií, kde sa udalosť stala nerozhýbu a neoznámia to sami. Podobne je to aj s podnetmi, ktoré sa jednotliví zamestnanci inšpektorátov práce dozvedia prostredníctvom agentúry JPP, teda doslovne jedna pani povedala. Alibista, ktorý si nerád páli prsty, sa tvári, že nič nepočul. Aktívny zamestnanec si pravdepodobne zachytí fakty ako o podnete, oficiálne ho zaeviduje a preverí opodstatnenosť tvrdení. Môže sa mu stať, že mu „dohovorí“ jeho bezprostredný vedúci, že majú roboty dosť aj bez tohto “podnetu” a nech to nechá plávať, či prípadne, že sa to preverí až na to zostane čas.

„Nejdeš skoro, spýtala sa matka syna, keď si pripravoval jednosedadlového „pioniera“ na cestu. Je to iba osemnásť kilometrov? Máš pravdu, ale skoro stále ideš hore kopcom,“odpovedal jej syn. „Francka bude prekvapená, keď sa tam objavíš?“ Mama mu podala batoh. „Vezmi jej niečo koláčov a Tebe som tam dala niečo na zahryznutie a trochu čaju do fľaše. Budeš predsa dosť dlho na ceste. Prefúka Ťa.

„Som sám, žena mi umrela, rozprával v kaviarni štamgast, popíjajúc pivo, náhodnému spolu stolovníkovi. Urobil som si prieskum trhu v záložniach, čo dávajú za brúsené sklo. Žena si na to potrpela. Mne to nič nehovorí. Načo mám na tom, neustále utierať prach. Veľa nedajú, maximálne 20 euro. Nie je to veľa, ale lepšie ako nič.

Rozprávali sme so známym kde pracuje. Je už dlhší čas nezamestnaný. "U cestárov na čierno. Kamarát mi to dohodil. 4 eurá na hodinu. Najhoršie je "opierať sa o lopatu" 10 hodín denne. Robím aj na valci, vychvaloval sa ďalej. Strojnícky preukaz Ti nie je treba? Nikoho to nezaujíma. Do roboty sa vozíme starou škodou 120.

Vracal som sa domov z ranného nákupu. Chcem odomknúť, ale v zámke je ponechaný kľúč niekoho iného, spolu s ním visia na krúžku ďalšie. Celý zväzok kľúčov. Čo teraz, rozmýšľam v duchu, odomknúť s ním a nechať ich tak. Nie, to by nebolo asi dobre. Beriem kľúče a idem sa poradiť za susedom.

Večer, ako zvyčajne sme na šatni v robote pili kávu. Kolega nám, len tak vraví:"Mne, asi niečo prasklo v hlave. Čo s tým nejdeš k závodnému lekárovi, vyhrklo z nás? Veď vieš, že má službu aj v noci. Čo ak je to niečo vážne? Ja na Tvojom mieste by som to nepodceňoval. To bude asi z tej silnej nádchy, čo mám, ukončil diskusiu kolega. Počas práce sme zabudli na kolegov problém. Boli sme radi, že ako - tak zvládame urobiť planované tavby. Postihnutý kolega zabezpečoval rozbor taveného kovu. Výsledky rozboru nám hlásil telefónom. Poslednú tavbu nám nie a nie zahlásiť. Išli sme sa za ním pozrieť do velína, čo je s ním. Sedel za počítačom ako zvyčajne, prsty na klávesoch. Podišli sme bližšie, že mu to vytmavíme - my čakáme na výsledky a on sa hrá... Pohľad do jeho tváre nás však presvedčil o inom. Zavreté oči, tvár ako bez života, iba prsty automaticky stláčali tlačidlá na klávesnici. Zle je - blyslo nám hlavou. Kolega na nás nereagoval. Volajte rýchlo dispečéra, ten má auto, skríkol, ktorýsi z nás. Ten s tým však nechcel mať nič spoločné. Tak sme sami pozháňali sanitku a dopravili kolegu k lekárovi.

Zamysleli ste sa niekedy aké všelijaké mená používajú prevádzkovatelia SBS na pomenovanie svojich spoločností? Poväčšine sa názvy točia okolo bezpečnosti, samozrejme v anglickom jazyku, nech to vyzerá dôstojnejšie. Veď obmedzenia neexistujú a vyzerá to potom zaujímavejšie. Keď sa prihodí udalosť, ktorá by mohla spôsobiť kolaps spoločnosti a tým aj odliv klientov, premaľuje sa fasáda, teda pardon, zmení sa meno spoločnosti a funguje sa ďalej ako keby sa nič nestalo.

Bolo to tesne pred Vianocami. Všetci mali plno roboty. Chlap kráčal namáhavo po ceste hore kopcom. Čo chvíľa, musel oddychovať. Chcel vidieť milované kone. Trochu po okriať v ich prítomnosti. Posledné roky boli jeho potešením. Nedarilo sa mu nájsť si prácu a tak zabíjal čas, ako najlepšie vedel.

Suseda uvarila na obed veľký hrniec fazuľovej polievky. Nabrala z nej mužovi. Ten, po pár lyžiciach odstrčil od seba tanier so slovami:“To ti ja žrať nebudem. Susedu takáto odpoveď zamrzela, ale odpoveď na ňu, si ponechala na inokedy.

„Musíme urobiť nejaké peniaze, ináč môžeme na automaty zabudnúť,“rozmýšľal nahlas mládenec s kruhami pod očami. „Dobre“, neochotne prisvedčil jeho vedľa stojaci kamarát. Túlajúc sa pomedzi bytovky objavili vhodný typ. Vzduch bol čistý.

Priženil som sa do rodiny starostu. Veru nebolo mi tam zle. Až na to, že v našom dome bolo vždy tak, ako chcel svokor. Aby sme „neživorili“na začiatok nám prihral obecnú betonárku. Zo mňa urobil konateľa. Dcéra bola ekonómkou. Všetko by bolo fajn, keby svokor nerozdával betón lárom, fárom svojím. Betonárka bola už po roku takéhoto hospodárenia v strate.

Na ulici sa pýtal pilot svojej známej:“Kde ideš? Do práce. Veľmi ma prekvapil jeho výrok na túto odpoveď. To je tá posledná možnosť, ako prísť k peniazom, lakonicky chcel uzavrieť rozhovor tento pán. No, dotyčná sa len tak nedala: Tebe sa to hovorí, z neba hladíš na ľudí. My tu musíme stáť neustále v pozore pred vedením. Oboma nohami na zemi, nie vznášať sa v oblakoch. Keď som v robote, nemám čas ísť na záchod, nie to ešte sa najesť. Ako to vydržíš?

Cestovali sme s kamarátom v avii. On, ako vodič, ja ako spolucestujúci. Počas cesty sme spomínali na spoločného známeho, ktorý to už má za sebou. Keď kamarát povedal:“Celý život sa naháňal, či už ako šofér alebo podnikateľ.

Sedeli sme s kamarátom v jeho kamióne a spomínali na známeho, ktorý to už má za sebou. Keď kamarát povedal:“Celý život sa naháňal, či už ako šofér alebo podnikateľ.

Chlap hrabal pred domom napadané vŕbové konáre. Po ceste, popred dom, prechádzal jeho známy: „Kde ideš? Do poisťovne. Chcem sa dať poistiť pre prípad náhleho úmrtia.

Susedovie chlapci radi spolu hrávali šach. Nebolo tomu inak, ani tentoraz. Postupne sa šachovnica medzi nimi vyľudňovala. Mladší s kľudnou tvárou vyhodil staršiemu dôležitú figúru. Ten mu s výrazom: „Tak, to teda nie,“ukázal ľavou rukou borovú figu a tiež mu na oplátku zobral niektorú z jeho figúrok.

Keď pri rozhovore neviem ako ďalej, tak poviem slovo:“ Tento.“ Vôbec som si to neuvedomoval, že ho používam pomerne často. Keď ma na to priatelia upozornili, tak som sa za to hanbil, že sa neviem vynájsť a pokračovať v rozprávaní plynulo ďalej.