Hora Missouri
Hora Missouri sa nachádza v pohorí Sawatch (Sawatch Range) Skalnatých hôr (Rocky Mountains) a dosahuje výšku 4 289 metrov. Horu, ako aj iné okolité miesta pomenovali hľadači drahých kovov a baníci podľa miest, z ktorých prišli do Koloráda. Nesie teda meno štátu Missouri, ktorý bol v čase objavovania západných častí Ameriky východiskovým bodom pre putujúcich za dobrodružstvom do oblastí obývaných v tom čase iba Indiánmi.
Cestou na výlet ma zdržali pôvodné obyvateľky Koloráda, ovce hruborohé (Ovis canadensis), ktoré sa pokojne presúvali popri rieke Arkansas. To bolo veľmi nezvyčajné, lebo sa normálne zdržiavajú vo vyšších nadmorských výškach a pre ich plachosť, sa dajú vidieť len z diaľky. Spomenul som si ako som jednu zazrel pod vrcholom hory Šavano.
Na parkovisko pri Jasnom potoku (Clear Creek), kde začína turistický chodník, som sa teda dostal až o jedenástej. Keďže na rovnakom mieste začína aj chodník na hory Belford a Oxford, ktoré som zdolal pred troma rokmi, miesto mi nebolo úplne neznáme, a tak som plánoval rýchly výlet. Napriek tomu, že bol krásny, bezoblačný a prekvapujúco teplý deň, na parkovisku bolo iba päť aut. Zvuk jasného potoka naznačoval výdatne topenie snehu vo vyšších horských polohách, ale napriek vysokej hladine vody, bol les, ktorým som kráčal prekvapujúco suchý. Chodník stúpal serpentínami, najprv ihličnatým a neskôr osikovým lesom, a zrazu sa mi zdalo, že ich je akosi viac, než som si spomínal. Teplý vzduch mi nepomáhal postupovať rýchlosťou, ako som plánoval. Po hodinke chôdze som sa ocitol na širokom rúbanisku, tak ako aj pri moje prvej návšteve. Poludňajšie slnko mi sťažovalo postup po príkrej ceste jeho stredom. Po namáhavom výstupe som bol opäť v lese, kde ma prekvapili pozostatky snehových závejov. Postupne som sa cez nich prebrodil k pôvodným zrubom, ktoré používali v minulosti baníci. Po malej chvíli som už bol nad hranicou lesa, a predo mnou sa objavila v diaľke hora Belford a čoskoro som sa ocitol na odbočke smerom k hore Missouri.
Tu sa mi už kráčalo príjemnejšie, lebo teplota citeľne klesla. Žiaľ, idylka sa veľmi rýchlo rozplynula. Nánosy štrku, ktoré priniesol potok počas jarného topenia snehu úplne prekryli chodník, a ja som sa zrazu ocitol medzi zakrpatenými vŕbami bez náznaku kadiaľ ďalej napredovať. Keďže mi ich holé ostré konáre bránili v postupe, prebrodil som sa teda na druhú stranu potoka, kde mi však cestu sťažovala snehová pokrývka. Snažil som sa dostať nad ňu, ale sneh sa topil, a tak som sa do neho hlboko zabáral. Po namáhavom úsilí som sa dostal nad neho, rozhliadal som sa po okolí a snažil sa lokalizovať chodník. Aj napriek tomu, že som už na obzore zazrel masív hory Missouri, ktorý mi ukazoval smer túry, potreboval som nájsť chodník, lebo pohyb mimo neho bol veľmi náročný. Časom som ho objavil a pohol sa vpred. Moja radosť však netrvala dlho, lebo po chvíli bol opäť schovaný pod snehom. Spočiatku na ňom bolo vidieť stopy, ale tie sa čoskoro rozvetvili, a znovu som nevedel, kadiaľ pokračovať. Chvíľami sa chodník objavil a potom znovu stratil. Rozhodol som sa teda nehľadal chodník, ale stúpať k úpätiu výraznej hory po mojej ľavej strane, ktorú som považoval za môj ciel’. Na jej úbočí som očakával serpentíny k vrcholu. Zameral som sa na ich nájdenie a takmer som si nevšimol, že som sa ocitol na lúke pokrytej poniklecmi. Pohľad na nich a okolité hory bol epický. Urobil som zopár záberov a zrazu som opäť naďabil na chodník, ktorý ma bez ďalších problémov doviedol až na križovatku kde sa oddeľuje cesta na horu Oxford. Stretol som tu zopár turistov, ktorí sa z nej vracali a varovali ma, že hora Missouri vyzerá dosť zasnežene.
Kedže som mal asi hodinové meškanie, rozhodol som sa pokračovať čo najrýchlejšie serpentínami do sedla. Výstup bol síce náročný, ale chodník bol dobre upravený a pohodlný. Všimol som si, že ma dobieha turista so psom. Pridal som teda do kroku, avšak obaja boli jednoznačne v lepšej kondícii a s ľahkosťou ma predbehli. Nasledoval som ich, a neskôr som im bol veľmi vďačný, lebo mi vyšliapali trasu cez sneh, ktorý opäť zakrýval cestu.
Postupne som sa prepracoval až ku kamenistému úbočiu, kde bol chodník iba v náznakoch a povrch bol veľmi nestabilný. Pustil som sa do stúpania. Často som sa potkýnal a šmýkal. Pomaly som sa blížil ku sedlu, ktoré bolo pod snehom a viedol k nemu veľmi strmý svah, takže som musel liezť po skalách po okraji snehovej prikrývky. Po piatich hodinách tvrdej práce som sa dostal na hrebeň. Naskytol sa mi nádherný pohľad na majestátny štít Hurón na druhej strane hrebeňa. Okrem výhľadu na okolie som sa snažil lokalizovať vrchol hory Missouri. Trochu ma rozladilo, keď som zistil, že k nemu vedie ešte dlhá cesta po členitom hrebeni z časti pokrytom snehom. V diaľke na vrchole som si všimol stáť turistu, ktorý ma predbehol na serpentínach. Keďže nebol vyšší ani ako jeden centimeter, uvažoval som, či sa tam dokážem postaviť aj ja.
Po chvíli som sa prinútil pokračovať pomaly vpred. Musel som si dávať pozor na šmyk. Svahy hrebeňa sa prudko zvažovali na obidvoch stranách dole. Východný svah bol takmer celý pod snehom, na niektorých miestach sa po ňom dalo postupovať, avšak na iných miestach ho bolo treba obísť. Po viac ako polhodine na hrebeni som sa konečne dostal na vrchol. Aj napriek silnému vetru neváhal som ostať na vrchole a pozorovať okolité štíty. Rozpoznal som štíty Belford, Harvard a Hurón.
Na okolí som nevidel žiadnych iných turistov, môj predchodca už zostupoval ku križovatke pod sedlom. Uvedomoval som si, že ma čaká náročná cesta späť. Hoci bolo slnko ešte vysoko nad obzorom, hodinky nemilosrdne ukazovali päť hodín a úbočie doliny, z ktorej som prišiel sa už začalo ponárať do šera. Pobral som sa teda na spiatočnú cestu. Spustil som sa do sedla a začal som zostupovať po príkrom svahu do doliny. Pohľadom som skenoval náprotivný svah, dúfajúc, že zazriem nejakých oneskorencov. S úľavou som si po chvíli všimol dve malé postavičky zostupujúce z hory Oxford, čo ma veľmi potešilo. Vyzeralo to, že sa stretneme na križovatke pod sedlom. Cestu dole cez snehové polia mi opäť uľahčil môj predchodca. Videl som, kadiaľ ísť, a ktorým úsekom sa vyhnúť. Na križovatke som bol rýchlejšie ako dvaja zostupujúci turisti z Oxfordu, a tak som sa rozhodol na nich nečakať.
Postupoval som späť ku hranici lesa. Na viacerých miestach som zasa blúdil, tak ako aj pri výstupe. Prechod cez vŕbové kríky bol tiež náročný, dúfam, že tento úsek čoskoro opravia a vyznačia. Postup okolo zrubov, cez rúbanisko a naspäť cez les k autu bol hladký hoci zdĺhavý. Celá túra mi trvala deväť hodín, s čím som definitívne nepočítal. Príručka síce hovorí o ôsmich, a ja som si mylne myslel že ju zvládnem za päť.
