Mount Lindsey (Lindseyova hora) sa nachádza v pohorí Sangre de Cristo (Kristova krv), ktoré je súčasťou Skalnatých hôr (Rocky Mountains). Napriek svojej úctyhodnej výške 4 283 metrov patrí medzi nižšie coloradské štrnásťtisícovky (tzv. fourteeners), no z hľadiska technickej náročnosti sa radí medzi náročnejšie vrcholy tejto kategórie. V jej okolí sa nachádzajú ďalšie tri významné štíty, Blanca, Ellingwood Point a Little Bear, ktoré spolu vytvárajú kompaktný horský masív.
Hora je pomenovaná po obľúbenom horskom vodcovi Malcolmovi Lindseym, ktorý v štyridsiatych rokoch 20. storočia významne prispel k rozvoju mládežníckej turistiky v tejto oblasti. Vrchol aj jeho okolie sú dnes v súkromnom vlastníctve. Majiteľ povoľuje výstup na horu, vyžaduje však podpísanie vyhlásenia o zbavení zodpovednosti za prípadné úrazy. Dokument je možné podpísať online pred túrou alebo priamo počas výstupu v sedle pod vrcholom. Za vstup sa neplatí žiadny poplatok.
Výstup na vrchol je technicky náročný, pretože v záverečnej časti vyžaduje lezenie po skalách. Napriek tomu, že celková dĺžka trasy je iba 13 kilometrov a prevýšenie dosahuje 1 067 metrov, túra je veľmi vyčerpávajúca. Na vrchol totiž nevedie upravený turistický chodník. Trasa vznikla skôr spontánne a chýbajú na nej typické serpentíny, ktoré by uľahčovali prekonávanie veľkých výškových rozdielov. Na mnohých miestach vedie strmo priamo hore svahom. Chodník nie je udržiavaný ani označený turistickými značkami.
Prístup k východiskovému bodu tiež nie je jednoduchý. Treba prekonat viac než 30 kilometrov dlhú kamenistú cestu údolím rieky Huerfano, ktorú bez zvládnu iba vozidlá s pohonom všetkých kolies a najbližšie ubytovacie zariadenie je vzdialené 80 kilometrov. Aj preto patrí Mount Lindsey medzi menej navštevované vrcholy.
Na výstup som sa vydal v polovici septembra. Pred túrou som s obavami sledoval premenlivé počasie a čakal, či mi bude priať. Nakoniec som sa k turistickému chodníku dostal po zvažovaní o pol desiatej dopoludnia, čo je na horskú túru pomerne neskorý čas. Na parkovisku stáli dve autá, čo ma trochu upokojilo, pretože som vedel, že nebudem úplne sám.
Počasie bolo teplé a spoza oblakov občas vykúkalo slnko. Chodník spočiatku klesal osikovým lesom k lúke pri potoku Huerfano. Osiky sa už začínali sfarbovať do zlatožlta a vytvárali nádhernú jesennú atmosféru. Ja som však viac pozornosti venoval klesajúcemu chodníku, pretože som si uvedomoval, že pri návrate budem musieť toto pohodlné klesanie absolvovať opačným smerom, už unavený po zostupe z vrcholu.
Za lúkou trasa vstúpila do ihličnatého lesa, v ktorom bola približne polovica stromov suchá. Pomedzi ich sivé kmene sa v diaľke objavoval štít Blanca, ktorého vrchol sa tvrdohlavo skrýval v oblakoch. Spočiatku dobre viditeľný a priamočiary chodník sa v lese začal kľukatiť a obchádzať popadané stromy. Mnohé obchádzky boli tiež zatarasené vyvrátenými kmeňmi, takže nebolo vždy zrejmé, kadiaľ pokračovať. Hoci chodník výraznejšie nestúpal, predieranie sa medzi kríkmi a popadanými stromami ma spomaľovalo a vyvolávalo pochybnosti, či som nezablúdil.
Po chvíli som sa dostal pod širokú morénu, nad ktorou sa týčili mohutné skalnaté útesy. Tu sa trasa začala prudko dvíhať po svahu popri jej okraji. Toto stúpanie bolo veľmi vyčerpávajúce a vyžadovalo si neustále sledovanie terénu a hľadanie správneho smeru medzi hustými stromami. Chodník ma postupne priviedol k horskému potoku, ktorý prekročil, a následne ďalej prudko stúpal až k hranici lesa, odkiaľ sa mi začal ukazovať vrchol. Nad hranicou lesa sa chodník spustil do širokej trávnatej kotliny pod sedlom. Tu bol opäť dobre viditeľný a rýchlo ma priviedol ku svahu pod sedlom. Na tomto mieste sa však znova strácal a nasledovala spleť vyšľapaných chodníčkov prudko stúpajúcich do sedla.
Po namáhavom výstupe ma v sedle privítala tabuľa s upozornením, že vstupujem na súkromný pozemok. V diaľke na hrebeni som zazrel ovce hruborohé (Ovis canadensis), ktorým tieto hory odnepamäti patrili. Kto vie čo si oni myslia o vlastníkovi hory.
V sedle som počkal na dvoch turistov vracajúcich sa z vrcholu. Boli nadšení a povzbudili ma, aby som pokračoval. Prezradili mi tiež, že sa za nimi nachádzajú už len dvaja ďalší turisti, potom už budem mat vrchol iba pre seba.
Nad sedlom vegetácia úplne zmizla, a tak som pokračoval po skalách na druhú stranu hrebeňa, kde sa začínal záverečný výstup k vrcholu. Dôležité bolo dostať sa do žľabu, ktorý viedol šikmo po úpätí hory. Bol som rád, že práve po ňom zostupovali spomínaní turisti, pretože som si mohol ujasniť trasu. Keď sme sa míňali, poradili mi, kadiaľ pokračovať. Obaja mali prilby, a tak som si nasadil aj svoju.
Výstup žľabom nebol spočiatku náročný, ale s pribúdajúcou nadmorskou výškou som postupoval čoraz pomalšie. Mal som problémy s dýchaním a zároveň som si musel dávať pozor, aby som sa nepošmykol. Táto časť výstupu mi zabrala takmer hodinu. Na jej konci som sa však neocitol na vrchole, ako som dúfal, ale stále pod ním. Čakalo ma ešte jedno záverečné stúpanie. Našťastie už nebolo potrebné pridŕžať sa rukami.
Prekvapilo ma biele sfarbenie skál, ktoré kontrastovalo s vyschnutými bordovými trsmi nebeských pilotov. S veľkou námahou som prekonal aj posledné metre výstupu a po štyroch hodinách namáhavého stúpania som konečne stál na vrchole. Potešilo ma, že sa vyčasilo a tmavé oblaky, ktoré som s obavami sledoval počas celého výstupu, sa rozplynuli.
Z vrcholu, ktorý som mal len pre seba, bol nádherný výhľad do okolia. Na juhozápade sa dvíhali Španielske štíty a na západe sa rozprestieralo celé pohorie Sangre de Cristo. Dokonca aj vrchol štítu Blanca sa vynoril z oblakov a majestátne prevyšoval okolité hory. Na severe z oblačnosti vykúkali ostré štíty týčiace sa nad dedinou Crestone.
Keďže ma čakala ešte náročná cesta späť, vydal som sa na zostup hneď po krátkom oddychu. Napriek tomu, že som nikde nevidel žiadnych turistov, postupoval som opatrne, aby som neuvoľnil kamene, ktoré by mohli ohroziť prípadných ďalších návštevníkov. Spustil som sa žľabom do sedla. Obloha sa opäť začala zaťahovať, a tak som sa snažil postupovať čo najrýchlejšie.
Zostup bol veľmi namáhavý, pretože chodníku chýbali serpentíny a viedol takmer priamo dole svahom. Azda najnáročnejší úsek ma čakal v polouschnutom lese, ktorý vyzeral strašidelne. Popadané kmene stromov a množstvo obchádzok robili orientáciu aj postup ešte zložitejšími.
Keď som sa konečne dostal na lúku pri rieke Huerfano, štít Blanca za mnou už pohltili tmavé oblaky a v diaľke sa ozývalo hrmenie. Tak ako som ráno predpokladal, záverečné stúpanie k parkovisku sa mi zdalo nekonečné. Ani krásne sfarbené osiky nedokázali kompenzovať moju únavu a sklesnutú náladu. Po ôsmich hodinách túry som sa s úľavou posadil do auta. Len čo som naštartoval, spustil sa dážď. Čakala ma ešte dlhá cesta kamenistou horskou cestou k najbližšej asfaltke. Nie je preto žiadnym prekvapením, že Lindsey Peak patrí medzi menej navštevované štíty v Colorade.
